Hodinový stroj Klopačky v Hodruši - najstarší v širokom okolí

Po tisíce rokov boli jedinou časomierou ľudí slnko a mesiac.  
Čas plynie všetkým nezastaviteľne a isto. Ľuďom zvieratám aj rastlinám. 
Ale človek je asi jediným živočíchom, ktorý pocítil potrebu čas si prisvojiť, rozdeliť na rôzne dlhé jednotky a podjednotky.

 Ako iste moji starší čitatelia vedia, čas plynie s vekom človeku rozdielne. Deťom sa čas neskutočne vlečie, dospelým už cvála celkom svižne a starým ľuďom priam letí. Aby sme mali všetci plynutia času na rovnako, ľudia ho začali merať.

Ako uchopíte čas, ak ho neodmeriate? Nijako. 

Čas je relatívny. Každému ubieha odlišne.

Nebudem sa vytĺkať slovami na najstaršom meraní času vodnými, presýpacími či sviečkovými hodinami. 

To si nájdete na internete alebo v encyklopédiách. Veľmi jednoduchým meračom času sú slnečné hodiny, ale tie majú jednu zásadnú chybu – fungujú len keď svieti slnko, v noci nie.

Tu budeme hovoriť o hodinovom stroji, o srdci hodinovej veže, ktorý meria čas na „tiky a taky“. 

V tomto pojednaní si niečo povieme o pravdepodobne najstaršom funkčnom a prevádzkovanom stroji času na strednom  Pohroní, možno aj v kraji. 

Napíšem o stroji, ktorý Hodrušanom meral a ukazoval na tunajšej Klopačke v čase, keď slávnejšia štiavnická Klopačka nebola ani naplánovaná, nieto ešte postavená.

Celkový pohľad na hodinový stroj v Klopačke v Hodruši, ako ho nakreslil výtvarník a pamiatkár Marcel Mészáros

Keďže som technokrat, mám k strojom zvláštny vzťah. 

Jedna vec je vydobyť rudu, spracovať ju na vsádzku a vytaviť z nej kov. To je osobitné umenie, vyžadujúce si veľa znalostí z rôznych vedných odborov.

Druhá vec je ale zo surového kovu vyrobiť niečo ušľachtilejšie – napríklad nástroj, alebo ešte lepšie je z kovu, dreva či kombinácie materiálov vyrobiť STROJ.

 Niečo, čo bude na princípe  dodávky mechanickej energie (veternej, vodnej, parnej, zvieracej či gravitačnej) pracovať takmer samo.

Vynálezcovia mechanických strojov boli a sú géniovia. 

Všetky základné mechanické strojné princípy už boli vynájdené před mnohými rokmi, my ako ľudstvo pracujeme posledných 200 rokov už len na ich zlepšovaní a lepších kombináciách mechanických princípov.

Vynálezcovia hodinových strojov majú moju hlbokú úctu. 

Spojiť v stredoveku v kováčskej vyhni vykované ozubené kolesá tak, aby ich poháňala gravitácia cez závažia a na reguláciu pravidelnosti chodu využiť zotrvačník s perom, prípadne gravitačné kyvadlo sú samy o sebe geniálne vynálezy.

 Z riedkeho radu výnimočných hodín 14 a 15 storočia vysoko vyčnieva hodinový stroj s mnohými ciferníkmi a mechanickými figúrami – Pražský Orloj majstra Hanuša/Hansa. To je priam neskutočné mechanické veľdielo na svoju dobu. Je to, ako keby niekto postavil v 18. storočí v kováčskej dielni len pomocou kladiva, klieští, priebojníka a nebožiecov kompletné funkčné  auto so spaľovacím motorom, s posilňovačom riadenia, dvojitým turbom a ABS.  (Nie, Psiarske autíčko Drndička  vyrobené miestnym kováčom do tejto kategórie nespadá, preto že do Drndičky musel kováčsky majster motor kúpiť.) 

Pri starých strojoch nájdete niečo, čo už moderné stroje v sériovej výrobe stratili. 

Ozdoby, ozdôbky aj tam, kde ich normálne ťažko možno čakať. 

Prakticky všetky stroje sa do 20 teho storočia robili tak, aby aj vyzerali k svetu. Dnes to viac menej platí už len pre dopravné stroje autá, lietadlá vlaky. Ostatné mechanické stroje už väčšinou nie sú pekné- len sú funkčné a bývajú postavené tak aby boli čo najlacnejšie, najľahšie a najvýkonnejšie.

Späť ku hodinovému stroju Klopačky v Hodruši.

 

Tí z Vás, ktorí sú viac zorientovaní v histórii tunajšieho banského regiónu pri jednej z mnou vyššie uvedených viet možno spozorneli. Ako mohli Hodrušské hodiny v tamojšej Klopačke tikať ešte pred stavbou Štiavnickej klopačky? Veď boli postavené v roku 1779 a to už štiavnická Klopačka stála!

   Priatelia, všetko je inak! 

V knihách o Hodrušskej histórii napísaných do roku 2016 sa dozvieme kadečo.

 Zostáva uznaným faktom, že Hodrušská Klopačka bola postavená v roku 1521. Skutočnosťou je aj to, že Štiavnická Klopačka bola postavená o 120 rokov neskôr. 

Rozdiel najmenej 6 generácii.

Len v knihách o Hodruši (napísaných na úrovni daných vedomostí v danej dobe) sa dočítate napríklad:

·         Hodiny v Hodrušskej Klopačke postavil v roku 1779 Olomoucký majster hodinár Emmerich Tlačil (Priesol, Otčenáš)

·         Hodiny postavil v roku 1779  R. Reuprich (Kaňa a kol.) ale aj V. Reyprich (Kaňa a kol. v inej knihe)

Poznanie sa ale vyvíja, a vždy sa nájdu nejaké novšie – a niekedy zároveň staršie - odtlačky a stopy dejín v čase.

 Nejaké záznamy, nápisy, nezrovnalosti.

 Ak chcete pravdu, treba v histórii snoriť.

 Dnes sú už podstatne lepšie možnosti, ako pred povedzme 20 rokmi. Od začiatku sprístupnenia internetu už ľudstvo na virituálnej sieti prepojených počítačov a úložísk dát vytvorilo nesmiernu knižnicu znalostí, obrovskú studnicu informácii. Skenujú sa staré písomnosti, časopisy, noviny, obrázky. To je výborné.

Takže: prečo sme si v Hodruši ešte pred desiatimi rokmi mysleli, že hodinový stroj v roku 1779 postavil hodinár z Olomouca Emmerich Tlačil? 

Preto že sa skomolil, alebo nesprávne prepísal jeden poznatok – stopa, konkrétne  jeden nápis. 

Keď sa Klopačka ako kultúrna pamiatka čiastočne rekonštruovala v rokoch 1987-88, boli vymenené –opravované aj ciferníky vežových hodín. Tie sú aj dnes vyrobené z obyčajných hobľovaných pomaľovaných drevených dosiek. V

tedajší a  dlhoročný správca Klopačky a zanietený kostolník pán Ján Hronec si pri výmene  všimol nápis na zadnej strane – teda k stene obrátenej strane ciferníka. 

Bol v švabachu po nemecky, pán Hronec si ho odpísal na papierik: 

Die Tafeln Sind Neigemadurch den Josef Sentzű űnter des hern firtlmeister Emerich tlacil 1797.  

Slovko Neigemadurch nedáva zmysel, možno nebolo dostatočne čitateľné. Pravdepodobne tam bolo napísané : „Neugemacht durch“ 

Preložený do slovenčiny nám nápis hlása: 

„Tabule (rozumej drevené ciferníky) boli novovyrobené Josefom Sentzű za pána štvrťmajstra Emericha Tlačila“

Odpis nápisu vyhotoveného na zadnej strane jedného z drevených tabuľových ciferníkov urobený pánom Jánom Hroncom z Hodruše

Zrejme o nájdenom nápise pán Hronec niečo povedal vtedajším miestnym kronikárom a historikom (pán Otčenáš, pán Maruniak,)  ale evidentne sa tu čo-to skomolilo. 

Jednak sa nám v neskôr uverejnenom roku nejako prehodili dve posledné číslice, jednak niekto zo zapisovateľov histórie usúdil, že Emerich Tlačil bol hodinársky majster a musel sa písať Emmerich. 

Medzi nami - Emerich je len nemecký prepis starého mena Imrich. 

Kde sa v informácii vzal Olomouc to už vážne nevieme – možno niekomu pripadlo priezvisko Tlačil ako Moravské.

Potom sa pár desiatok rokov takáto informácia prepisovala a dostávala sa z jednej publikácie do druhej. 

Objavila sa samozrejme aj v mojich textoch – napríklad pre web Bajkomktajchom alebo v náučnom chodníku Cestujeme v čase.  

Malá zmena v údajoch nastala po tom, ako od pána Hronca po viac ako dvadsiatich rokoch starostlivosti začal postupne preberať údržbu a naťahovanie hodinového stroja syn mojho baníckeho kolegu Milana Fridricha – mladý Peter Fridrich. 

Pri čistení stroja si všimol to, čo nikto z naťahovačov stroja pred ním nezaregistroval respektívne nezaznamenal – že na ráme stroja z kovaného pásového železa je vyrytý nápis. Znie R. Reuprich.

Pán Fridrich pri rozhovoroch s pánom Hroncom dostal aj odpis nápisu zo zadnej strany ciferníkov s menami Josefa Sentzű a Emericha Tlačila. 

Požiadal preto renomovaného Štiavnického historika Dr. Mikuláša Čelka, či by nenašiel v štiavnických archívoch ohľadom hodrušských hodín na Klopačke niečo okolo roku 1797.  Napodiv podarilo sa, - zápis nájdený pánom Čelkom v Štiavnickej mestskej knihe z roku 1797 pod číslom1732/ 36 hovorí:

Emericus Tlatsil plate Hodrussanyensis quadrantum Magister unstat Reparationem tabularum turzi ejate ordinari. Consl Domine Laurentis Prendl consuli comitti  ut Preparationem haxum Tabularum horologicarum ordniet. 

– Voľne preložené z latinčiny to znamená: Hodrušský Štvrťmajster Imrich Tlačil požiadal o objednávku opravy tabúľ (ciferníkov).Mestský konšel (radný) pán Vavrinec Prendl  prípravu objednávky na opravu hodinových tabúľ odsúhlasil. 

Sken záznamu z mestskej knihy  Štiavnice z roku 1797 nájdený pánom Mikulášom Čelkom. Bohužiaľ, nepoznám číslo dokumentu, pod ktorým je evidovaný v archíve, a tak ho nemôžem zverejniť

Dielik historického puzzle zapadol pekne na svoje miesto.

Kto bol Jozef Sentzű spomenutý na zadnej strane ciferníka, to nateraz nie je úplne isté. Možno to bol darca prostriedkov na výmenu –opravu ciferníkov, možno významný miestny funkcionár. Snáď na to niekto raz „kápne“ 

Existuje aj najjednoduchšie vysvetlenie. Jozef Sentzu mohol byť hodrušský či štiavnický stolár či tesár, ktorý tie ciferníky vyrobil nanovo, pomaľoval a osadil ich na Klopačku. 

Mohol to však byť tiež niektorý z výrobcov drevených streleckých terčov, ktoré sa v tom období hojne vyrábali pre strelecké závody a cvičenia. Títo výrobcovia svoje maľované drevené výrobky málokedy označili autorstvom. 

Imrich Tlačil bol v tom období Hodrušským štvrťmajstrom . To znamená, že bol starostom vonkajšej štvrte (ulice) Štiavnice a podliehal jej mestskej správe. 

Každý štvrťmajster mával v svojej obci („vonkajšej ulici“) k dispozícii tzv. desiatnikov – v tom čase označovaných ako „Zechenteri“

  Ak uvážime, že tabule ciferníkov vydržali od opravy zorganizovanej Emerichom Tlačilom v roku 1797 až do roku 1987 – teda 190 rokov, tak logicky vyvstáva jedna otázka – ako dlho tam boli ciferníky predtým, ako potrebovali opravu? 

No, odhadom aspoň 100 rokov. To potom ale znamená, že hodiny v Hodrušskej Klopačke sú tam tiež aspoň od roku 1697 ! 

Pán Peter Fridrich sa zahĺbil do štúdia konštrukcie hodinových strojov – porovnávaním v literatúre, na internete. 

No a zistil mnohé veci. 

Najzaujímavejšími zisteniami sú tie, že stroj je konštrukcie používanej v 17. storočí a aj to, že bol neskôr – možno sto-dvesto rokov od jeho zrodu – prestavaný.

 To si vyžaduje trochu hlbšie vysvetľovanie, snáď Vás tým neotrávim. 

Ak nie ste dieťa čisto digitálnej doby, tak viete, že mechanické hodiny majú takzvaný krokový mechanizmus – to je tá najpohyblivejšia časť hodín – tie diely, čo určujú a spôsobujú pravidelné tikanie hodín. 

Mechanická energia natiahnutých hodín – buď  zabezpečovaná ťahom závažia na lane, retiazke alebo v dnešnej dobe natiahnutou špirálovou plochou pružinou zo špeciálnych zliatin, sa musí rozdeliť na časové úseky – tiky a taky.

Pravdu povediac mňa osobne prekvapil poznatok, že na najstarších hodinách nebývali kyvadlá. 

Myslel som, že kyvadlá sú na hodinách hádam od čias Rimanov…

 V skutočnosti rozdeľovanie času  na merateľné úseky  zabezpečoval na najstarších hodinách rotačný prvok – takzvané vahadlo s vretenom.

 Poznáte tie stolové hodiny, v ktorých sa pod strojom otáčajú sem a tam také ligotavé ako keby zlaté gule, ktorých býva štvorica alebo šestica?  

To je vahadlo.

Jeden z najstaších zachovaných hodinových vežových strojov na svete, z katedrály v Salisbury z 13. storočia. Má rotačný vahadlový krok. Vahadlo je na stroji vpravo hore, ale nie je ho dobre vidieť. Foto Wikimedia, autor R. Wedland

Na najstarších hodinách však bývalo otáčavé vahadlo umiestnené na vrchu stroja, a nebývalo také ozdobné ako bývajú dnes. 

Vahadlo bolo napojené na takzvaný vretenový krokový mechanizmus, ktorého typickým dielom bolo takzvané korunové koleso. 

Korunové koleso pripomínalo kráľovskú korunu, ale v starých strojoch bývalo korunové koleso uložené „naležato“ preto že na vrchu konštrukcie stroja bolo na hriadeli otáčavé vahadlo. 

Schéma rotačného vahadlového - vretenového krokového mechanizmu stredovekých hodín. Vahadlo so závažíčkami je označené zelenou šípkou, korunové koleso je označené červenou šípkou.  Obrázok je z webu Seiko  

Kto chce viac informácii, pohľadá si na webe informácie pod heslom „verge escapement“ (vretenový/vahadlový krokový mechanizmus) a foliot balance (vahadlo) 

Problémom pri použití rotačného vahadla ako oscilátora krokového vretenového zariadenia bola nepresnosť – časová odchýlka.  

Časovú odchýlku ovplyvňovala najmä vonkajšia teplota. Jednak pri nižších teplotách na trecích častiach hodinového stroja tuhlo mazadlo (ložiská do 19. storočia neexistovali) a druhak bol hlavným faktorom odchýlky odpor vzduchu.

 Ono sa to možno na prvý pohľad nezdá, ale aerodynamický odpor vzduchu pri vežových hodinách hrával vždy veľkú úlohu. 

Studený suchý vzduch je redší, teplý vlhký vzduch je hustejší.

 Na jemnejšie nastavovanie časovania  boli na ramenách rotačného vahadla zavesené presuvné závažíčka.    Skráťme rozsah tejto širokej problematiky – jednoducho povedané, odchýlka presnosti hodinového stroja s vahadlovým mechanizmom bola v minútach až desiatkach minút za deň.  

Najstaršie hodinové stroje (všetky s vahadlovým mechanizmom a vretenovým krokom, niektoré neskôr prestavané) sa zachovali z 13. až 14 storočia. Po 400 rokov nikto nevymyslel nič lepšie. 

Obrázok stredovekého hodinového stroja z 14. storočia, tiež z anglicka. Tu vidno hore lepšie rotačné vahadlo na vrchu stroja. 

V roku 1656 vynašiel matematik a fyzik Christian Huygens iný krokový mechanizmus hodinových strojov. 

Kyvadlový.

Pohyblivým dielom sa stalo kyvadlo, ktorého kyvy sa dali presnejšie nastaviť posúvaním závažia – perpendikla – na ramene kyvadla.

 Kyvadlom sa znížil vplyv odporu vzduchu na presnosť chodu hodín – všímavejší z čitateľov vedia, že kyvadlo hodín máva aerodynamický tvar – šošovkovitý prierez lepšie „reže“ vzduch. Ak má aj rameno kyvadla aerodynamicky vhodný profil tvaru "čepele", presnosť sa ešte o trošíčku zlepší. 

Prvé vežové hodiny mali kyvadlo spojené ešte s vretenovým krokom – teda ležatým korunovým kolesom a dvojicou zarážok navarených na kyvnom vretene. Pri takomto usporiadaní sa podarilo časovú odchýlku hodinového stroja dostať za jeden deň pod jednu minútu.  

Problémom Huygensovho kyvadla však zostalo to, že kyvadlo  sa muselo kývať v uhlovom rozsahu 70 – 80 stupňov. Zjednodušene povedané – ak ste stavali hodiny s Huygensovým kyvadlom , museli ste mať dostatočne široký priestor vo veži, aby sa kyvadlo mohlo hýbať vo veľkom rozsahu oboch úvratí.

Princíp fungovania kyvadlového mechanizmu hodín. Hodiny na schéme sú už dvojručičkové a preto oveľa zložitejšia a modernejšie. Fotka z vyhľadávania výrazu escape wheel.  

O štyri roky od Huygensovho prevratného vynálezu kyvadla došlo k ďalšiemu vylepšeniu. Anglický vedec Hooke v roku 1660 vymyslel spôsob ako zmenšiť amplitúdu – uhol – kyvov dlhého kyvadla a odstrániť z mechanizmu korunové koleso vretenového kroku.

 Vymyslel takzvanú kotvu s kotvovým ozubeným kolesom. Hodinársky majster Clemens v rokoch 1661- 62 kotvu a kotvové ozubené koleso ešte tvarovo vylepšil do dokonalosti až tak, že sa v mechanických hodinách a hodinkách Hooke-Clemensov mechanizmus používa dodnes. 

Uhol kyvov kyvadla sa podarilo týmto znížiť na 5 – 20 stupňov, čo ešte vylepšilo odchýlku presnosti hodín za deň: do 10 sekúnd.  

Schéma Huygyensovho kyvadla (visí dole, mimo obrázka)  a Hooke Clemensovej Kotvy s krokovým kolieskom. Obrázok z webu Seiko

Pokrok sa však v minulosti nešíril tak rýchlo ako dnes. Majstri hodinári stavali hodiny s vahadlovým rotačným mechanizmom ešte nejakú stovku rokov aj po Huygensovom a Hookovom zdokonalení kyvadla.

V 18 storočí však bol u vežových hodín vretenový krok s vahadlovým mechanizmom považovaný za zastaralý. Preto sa staršie hodiny začali prestavovať na Huygensove kyvadlo. Niekde aj s Hooke –Clemensovou kotvou, niekde nie.

No a to „niekde nie“ je platné aj na Hodrušskom Klopačkovom hodinovom stroji.

Peter Fridrich si po dôkladnom preštudovaní hodinového stroja všimol, že z originálneho usporiadania vahadlového krokového mechanizmu bol stroj prestavaný na kyvadlový, ale bez kotvy.

 Podľa jeho slov, ten čo prestaval stroj z vahadla na kyvadlo nebol žiadny amatér, ale skúsený profesionál, ktorý sa vyznal vo veci. 

Niektoré kľúčové kolesá mechanizmu aj s príslušnými hriadeľmi pootáčal v ráme stroja  o 90 stupňov – z horizontálnej polohy do vertikálnej. 

Touto prestavbou, ktorá sa udiala niekedy v 18. storočí, možno začiatkom 19. storočia, sa pôvodné korunové koleso dostalo z ležatej polohy z vnútra stroja na jeho vrchol, takže zo stroja na vrchu vyčnieva . 

Ako kráľovská koruna.

Korunové koleso Klopačkového stroja, s vretenom a krokovými zubmi. Foto K.Ivan

Pôvodne nad strojom vyčnievalo otočné vahadlo.

Aby majster hodinár prebudovávajúci pôvodný stroj dosiahol efekt korunového kolesa ako koruny hodrušského stroja, musel do rámu stroja vložiť dodatočne niekoľko nosníkov, hriadeľov a palcových prevodov. 

Pozrime sa ešte raz na schému Hodrušského Klopačkového stroja od Marcela Mészárosa, tentokrát s popisom

To, že stroj má korunové koleso, že bol prerábaný z vahadla na kyvadlo a že má len jednu ručičku na každom z dvoch ciferníkov, svedčí o jednom: 

Stroj je starší ako hodinové stroje z poslednej štvrtiny 18. storočia. Koniec koncov, ciferníky  sa podĺa záznamu z archívu MENILI v roku 1797.

Mladý pán Fridrich teda znova požiadal pána Dr. Mikuláša Čelka, aby popátral v mestských knihách Štiavnice, do ktorej Hodruša „odjakživa“ patrila , či nenájde zmienku o hodinách v Hodruši už v 17.-tom storočí.

A zase sa to podarilo! 

Pán Čelko našiel v mestskej knihe z roku 1611 záznam o objednávke hodinového stroja pre Hodrušu u majstra hodinára Martina Roxera v Nemeckej Ľupči.

Stroj - jeho postavenie, zmontovanie a osadenie stálo 60 zlatých. 

Aby ste mali predstavu koľko to bolo peňazí – akú hodnotu to predstavovalo – snáď stačí uviesť, že v tej dobe odhadol magistrát Štiavnice hodnotu jedného domu mešťanostu v najlepšej štvrti mesta – v hornej polovici dnešného Trojičného námestia na 360 zlatých.

Klopačkový stroj z podhľadu. Kyvadlo s vidličkou je to rozmazané v ľavej strane obrázku. Foto K.Ivan

Ešte sa vrátime k majstrovi hodinárovi Martinovi Roxerovi z Nemeckej Ľupče. 

Dnes sa toto bývalé kráľovské mesto so starou baníckou históriou volá Partizánska Ľupča. Rod Roxerovcov patril k meštianskej vrstve majstrov hodinárov, v 18.storočí boli členovia rodu povýšení do zemianskeho stavu. 

Zdá sa, že sa jednej z vetiev rodu Roxer celkom darilo aj v banskom podnikaní pri dobývaní zlata a neskor aj antimónu na neďalekej Magurke, ktorá dodnes patrí (Partizánskej) Ľupči.

 Muselo sa im dariť, preto že sa prisťahovali pod menom Roxner do Štiavnice a aj tu dosiahli slušné banské podnikateľské úspechy. 

Stali sa waldbűrgermi, vlastnili jeden z domov v hornej časti Trojičného námestia, dnes nazývaný Obereignerovský-Roxnerovský. 

Je to ten, ktorý je zaradený ako jeden z divov Štiavnice.

 Spredu má vchod z námestia na prízemí, a zo zadu má druhý vchod na druhé poschodie od Starozámockej ulice.

Po rode bola pomenovaná dnes už neexistujúca (zbúraná) Roxnerovská mestská brána umiestnená na hornom konci Trojičného námestia, po rode je pomenovaná jedna dodnes existujúca baňa pri Červenej studni, aj jedna zo západných štiavnických žíl – Žila Roxner. No a po kom myslíte, že sú pomenované lúky na západných temenách hrebeňa Červenej Studne a Tanádu, pozerajúce do Hodrušskej doliny? Volajú sa predné a zadné Rosniarky. V skutočnosti sa ale volali „Roxnerky“! 

Ešte zaujímavejší mi príde fakt, že o tomto rode v knihách o histórii Banskej Štiavnice nenájdeme takmer nič. Ako keby na Roxnerovcov chcela Štiavnica z nejakého dôvodu zabudnúť…

Hodiny majstra Rox(n)era teda v Hodruši odbíjajú a merajú čas už najmenej 405 rokov a vďaka starostlivosti viac ako dvadsiatky generácii klopačkárov a správcov Klopačky fungujú a ukazujú čas dodnes. 

Klopačkový stroj z nadhľadu. Najvyššie položené beľké ozubené koleso je KORUNOVÉ koleso vretenového kroku. Foto K.Ivan

Peter Fridrich mi prezradil že súčasná odchýlka týchto vežových hodín je cca. 10 sekúnd za deň, ale ak sa prudko mení počasie a teplota, odchýlia sa aj od 35 sekúnd až do jednej minúty za deň. 

Na jedno plné natiahnutie vydržia ísť do 30 hodín. 

Stroj odbíja celé hodiny na zvon  zo 16teho storočia visiaci v makovici veže Klopačky. Ten tam bol premiestnený až v 20tom storočí z vežičky bývalej školy v miestnej častiTergótňa kde býval predtým významný a starý banský závod. Pred ním mohol/musel odbíjať na nejaký iný zvonček, ale čo sa s ním stalo, to v súčasnosti nevieme. Možno bol zrekvirovaný spolu s mnohými ďalšími hodrušskými zvonmi na jar 1916.

 V každom prípade starý hodinový stroj odbíja na najstarší zachovaný zvon pôvodom z Hodruše, ktorý na konci Prvej Svetovej vojny štát nezrekviroval. 

Zvon z 16. storočia  visiaci v makovici strechy Klopačky, na ktorý  cez oceľové lanko pripojené na stroj a kladivko (v ľavo pri okraji zvona) odbíja stroj čas. Foto K.Ivan

Nepoznáme už mená ani osudy desiatok naťahovačov a údržbárov Klopačkových hodín, z ktorých niektorí dokázali hodiny v prípade menšej poruchy aj opraviť.

 Veľmi dlho sa o stroj starali klopačkári a asi aj noční vartáši, ktorí za horúcich letných nocí držali na Klopačke protipožiarnu stráž. 

Vieme len niekoľko mien naťahovačov od druhej svetovej vojny, ktoré zistil dlhoročný správca klopačky pán Ján Hronec.

Do 1. júla 1945 hodiny na Klopačke naťahoval Rudolf Čech. 

Odvtedy zhruba do roku 1950 hodiny naťahoval pán Jozef Scheimer (narodený 4.4. 1894) – býval v dome vedľa Klopačky. 

Od roku 1950 zhruba do 70tich rokov hodiny naťahovala, mazala a štelovala pani Jozefa Zajacová. 

V roku 1977 už nefungovali, opravil a sprevádzkoval ich pán Ján Hronec, ktorý ich držal v chodu schopnom stave do roku 2005, čiže takmer 30 rokov!. 

Potom sa o hodiny začal zaujímať pán Peter Fridrich, od 9.9.2010 dodnes ich chodí naťahovať, opravovať a čistiť.  

Hodiny by bez ľudí, ktorí ich naťahujú, čistia, štelujú a prípadne opravujú, nešli. Im všetkým patrí náš obdiv a úcta, včítane tých ktorých mená nepoznáme. Kvôli ľuďom, čo sa o ne zaujímajú, majú mechanické hodiny „dušu“, na rozdiel od tých moderných elektrických. Preto že do mechanických hodín vložili časť svojho umu, záujmu, úsilia a kopu svojho času tí, ktorí sa o ne starali a starajú.

 

Železo z ktorého je stroj vyrobený, pochádza pravdepodobne z Liptovských baní a hút, zrejme ho vykovali v Liptovskom Hrádku kde boli chýrečné železiarne a puškárske manufaktúry. 

Ten , kto stroj prerobil na kyvadlo, použil už asi miestne železo z Vyhní, Hodruše alebo zo Železnej Breznice . 

Kováčske práce pri prerábke robil možno banský kováč z Finsterortu alebo  bane Všechsvätých, preto že upravené diely bolo určite potrebné opakovane primeriavať , či pasujú tam kde pasovať majú.

Na stroji majstra Roxera a neznámeho upravovateľa kroku  prakticky nenájdete skrutkový spoj alebo zvar. Všetky diely rámu sú pospájané systémom prievlakov a klinovitých závlačiek s minimálnou vôľou, zabezpečujúcou tuhosť konštrukcie pri zachovaní ľahkej rozoberateľnosti. 

Je to prvotriedne kováčsko-mechanické dielo.

   

Na záver ešte pár slov o R. Reuprichovi, podpísanom na ráme stroja . 

Nevieme, či sa volal Róbert, Rudolf, Raimund alebo Roland.  

Na to, že by R bola skratka od mena Richard zatiaľ neexistuje žiadny dôkaz, je to len výmysel. 

Pán Fridrich mladší. sa spojil s pánom, ktorý sa venuje historickým hodinám v Olomouckom kraji. O hodinárovi R. Reuprichovi nie sú v tamojšom kraji žiadne správy. 

Písmo vyryté na ráme stroja nevyzerá byť z 18. storočia, je možno o 100, možno aj o 150 rokov mladšie. 

Mohol ho tam vyryť niektorý z neskorších ďalších opravárov. 

Preto že hodiny sa musia z času na čas opraviť kvôli opotrebeniu dielov – koliesok prevodov.

  

To, že hodiny idú už 400 rokov znamená ešte jedno. 

Napriek viacerým zaznamenaným požiarom a vypáleniam Hodruše od začiatku 17. storočia to znamená aj to, že Klopačka prinajmenšom od roku 1612 nikdy kompletne nevyhorela, preto že v takom prípade by sa drevená strecha aj s povalami troch poschodí spolu s rozpáleným strojom zrútila na svoje vlastné dno kamennej veže Klopačky . 

Dúfajme že sa to ani v budúcnosti nestane. 

Klopačka so svojim strojom prestála útoky Turkov, početné neskoršie vojny , vzbury a povstania. 

Železné srdce Hodrušskej klopačky stále bije.

 Tak nech veža postojí ešte dlho, a nech jej srdce – hodinový stroj - naopak nikdy dlho nestojí! 

     

Poďakovanie na záver patrí  p. Petrovi Fridrichovi za poskytnutý materiál podkladov  a cenné pripomienky k histórii vývoja a konštrukcie vežových hodín, bez ktorých by tento článok bol len súhrnom teórii a odhadov. 

Rovnako patrí poďakovanie Dr. Mikulášovi Čelkovi za pátranie v archívoch a poskytnutie kópii nájdených písomných dokumentov, ako aj pánu Jánovi Hroncovi ktorý významne prispel k poznaniu histórie minulosti. 

V neposlednom rade sa treba poďakovať pánom Hroncovi a Fridrichovi za zásluhy a entuziazmus pri opravách, obsluhe a údržbe Klopačkového hodinového stroja v Hodruši. 

Na záver ešte jedno postskriptum z konca roka 2017. 
V tomto roku bola rekonštruovaná šindľová strecha Klopačky. Pri tejto príležitosti boli po takmer 40 rokoch znovu rekonštruované aj oba ciferníky hodinového stroja za výdatnej pomoci p. Fridricha. Zistilo sa, že podľa všetkého sú ciferníky tie pôvodné 220 rokov staré, preto že nápis z dôb Josefa Sentzü na ňom zo zadnej strany stále je. Sú vyhotovené z dosiek z červeného smreka. To vysvetľuje ich trvanlivosť. 
V roku 2017 boli ciferníky tiež obnovené a nanovo namaľované.  

 Text  copyright K.Ivan apríl-máj 2017 

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

Použité podklady a literatúra: 

Mailová komunikácia a konzultácie s Petrom Fridrichom, 

Informácie okolo vývoja krokových mechanizmov : 

http://museum.seiko.co.jp/en/knowledge/type/escapement_01/index.html

http://museum.seiko.co.jp/en/knowledge/type/mechanical/index.html

Wikipedia heslá : verge escapement, clockwork, oldest clockwork

www.prijemnyoddych.sk údaj o cene domu na Trojičnom námestí

    

Gerambovský krígeľ

 Prvým z blogov o Hodrušsko-Hámorsko – Kopanických pamiatkach bude o pamiatke vyrobenej v Čechách a v Hodruši z materiálov ušľachtilých – skla,minerálov a drahých kovov.

Momentálne sa nachádza v Nemeckom Banskom Múzeu v Bochume (Deutsche Bergbaumuseum Bochum), pod inventarizačným číslom 030003493001. Dostala sa tam v roku 1993 kúpou od rakúskeho starožitníka -obchodníka s umením v roku 1996 . Ako sa mohla dostať do Rakúska, skúsim vysvetliť v závere tohto príspevku.

O čo sa jedná? V nasledovnom budem rozprávať o tom, čo si ja osobne dlhé roky v pomyselnom registri v mojej hlave katalogizujem ako „ Gerambovský krígeľ“

V roku 2003 Centrálne nemecké Banské Múzeum v Bochumi usporiadalo výstavu „Bergwerke auf Glas“  teda „Bane na/v skle“  Tematicky sa táto výstava zaoberala sklom a výrobkami zo skla , na ktorom sú stvárnené banícke výjavy alebo symboly. 

Výstavu navrhol a usporiadal autorský kolektív múzea pod vedením Dr. Rainera Slottu. 

Centrálne banské múzeum Bochum má v depozitoch stovky sklených predmetov s baníckymi motívmi. Výstava zahŕňala najmä poháre a fľaše, ale dotkla sa aj kostolných okenných sklených vitráží, fľašiek trpezlivosti a iných výrobkov zo skla, kde sú vyobrazení baníci, bane a banícke atribúty. Medzi vystavenými exponátmi boli domáce ale aj zahraničné kúsky. 

Následne po skončení v domácom múzeu výstava putovala v patrične zmenšenej forme po vybraných banských múzeách Európy. 

Pochopiteľne, zastavila sa na pár mesiacov aj v SBM v Banskej Štiavnici. 

Nemal som to šťastie osobne si ju prezrieť, ale dostal som sa po jej skončení k letáku tejto výstavy v SBM. Zaujalo ma niekoľko artefaktov, a tak som nelenil, napísal som Dr. Slottovi do Nemecka s prosbou o zaslanie originálneho katalógu výstavy. Našťastie mi vzápätí vyhovel, za čo mu ešte raz aj touto cestou po takmer 15 rokoch ďakujem.

Poďme teda na ten krígeľ.
 Vo výstave Bergwerke auf Glas mal náš exponát poradové číslo 97.

Jedná sa o pivný pohár s víčkom – to, čo sa u nás väčšinou označuje ako krígeľ s víkom. V Nemecku sa takýto typ pohára nazýva Humpen alebo Bierkrug – teda „pivný džbán“ 

V Čechách a na Morave zase nájdeme pre tento typ pohára názov „Holba“. 
 Medzinárodne – v angličtine -sa tento typ pohára označuje ako pivný pohár (Beer glass) typu “Stein“. 

Zaujímavá paralela, preto že stein znamená v nemčine „kameň“  a „stein“ nie je anglické slovo! Ak sa zúčastňujete veľkých baníckych „šachtágov“ s ceremóniou „vysvätenia dupláku“ pre daný banícky rok – banícky rok je od septembra do septembra ďalšieho roka- tak si všimnite že sa vysvätený duplák v ceremoniálnych rečiach označuje ako „Drahokam“ No a poriadny drahokam by mal byť brúsený! 

Krígeľ z Hodruše - Hámrov o ktorom je toto pojednanie. Foto z katalógu výstavy Bergwerke auf Glas

Na prvý pohľad na obrázku vidíte, že sa jedná o krígeľ z brúseného skla – krištáľu, že má kovové odklápacie víko, ktoré bývalo v starších dobách bežné a bývalo na väčšine pivných krígľov – slúžilo na to, aby pivo pomalšie zvetrávalo pri striedmom chlipkaní, a hlavne preto, aby do piva medzi jednotlivými dúškami nemohli napadať plevy zo slamy na podkroví v bežnej vidieckej krčme, či muchy alebo iný hmyz.

Podobné pekné krištáľové brúsené krígle sa dajú pomerne bežne kúpiť aj dnes, napríklad takéto cez internet.

obrázky krištáľových krígľov sú z www.shop.joska.com

Náš „Gerambovský“ krígeľ sa však predsa len od tisícov dnešných aj historických variácii krígľov s víčkom odlišuje od davu krištáľových pivných pohárov. 

Iný je hlavne spracovaním a použitými materiálmi.  

Jedná sa totiž o „zákazkový“ krígeľ , možno jeden z viacerých, vyrobených na špeciálnu objednávku.

Obyčajné pivné krígle , či už s víčkom alebo bez neho bývali po stáročia vyrábané z obyčajnej pálenej hliny, väčšinou aspoň zvnútra glazovanej. 

Len vyššie postavení ľudia – povedzme mešťania alebo vyšší banskí technici si mohli dovoliť kúpiť si  pivný krígel z luxusnejšieho materiálu – napríklad glazovanej a maľovanej kameniny napodobňujúcej extra luxusný porcelán, ktorý sa do 18 storočia vozil len z Číny. 

Mimochodom , kamenina sa u nás po stáročia označovala ako „steinwaren“ takže medzinárodné meno typu týchto pohárov možno pochádza nie od slova „stein“ ale od nemeckej varianty názvu „kameniny“. Tu však tak trochu varím z vody (podobne ako pivo sa varí z vody a obilia) , tieto veci radšej nechám na rozlúštenie  znalcom histórie keramiky.

   

Podľa údajov Dr. Rainera Slottu má tento „Schopferstollen“ krígeľ priemer pri dne 8,7 cm, výšku aj s víkom 23 centimetrov. 

Rozmermi sklenej časti teda zodpovedá pomerne verne krígĺom (bez víčka) ktoré dostávali návštevníci 5. Stretnutia Banských miest a obcí Slovenska v Banskej Štiavnici v roku 2012. To inak znamená, že sa aj v prípade krištáľového krígľa do neho zmestí pol litra piva. 

Neide teda o tzv. „duplák“ na jeden liter piva ktorý sa u nás na šachtágoch „svätí“. Pol litra piva zodpovedá približne jednej uhorskej a bavorskej holbe. 

Pritom je zaujímavé, že rakúska holba je zhruba 0,3 litra a luxemburská holba je 0,4 litra. Vidno, že niektoré krajové tradície sa držia dodnes – tretinkové pivá z Nemecka alebo Rakúska sú našim, českým a bavorským pivárom tak trochu na smiech, preto že ich holba nieje tak veľká ako tá naša.

  

Sklená časť krígľa o ktorom je toto pojednanie,je vyrobená z krištáľového – olovnatého skla. 

Až na ucho je krígeľ ozdobený hlbokou rezbou vo forme vavrínových listov – to sú tie elipsovité časti, ozdobené ďalšími zárezmi , mimo vavrínových listov rovnobežnými navzájom kolmými líniami. 

Vo vnútri vavrínových listov sú komplikovanejšia rezby s ďalšou dvojicou navzájom kolmých rovnobežných rezov, ktoré zvýrazňujú motív vavrínových listov. 

Krígeľ má výraznejší rozšírený „podstavec“, dozdobený mušľovitým rezom. Rezaný motív výzdoby je  vyleštený.

 Takéto luxusné krígle vo svojej dobe vyrábala pre zákazníkov jedna z vtedy svetoznámych sklární v českých Krkonošiach – Skláreň grófa Harracha nazývaná Nový Svet (Neuwelt) v Harrachsdorfe – dnešnom Harrachove.  

Skláreň v Harrachove na konci 19 storočia po požiari a prestavbe. Na obrázku to vyzerá tak, že je postavená na šírej rovine, ale v skutočnosti je na svahu pod vrcholom horského sedla. Fotografia je z  www.sklarnaharrachov.cz

Podivuhodnou zhodou okolností sa táto skláreň zachovala v prevádzke do dnešných čias v činnosti.

 Keďže skláreň Nový Svět je dnes  za prevádzky výroby skla sprístupnená verejnosti možeme nazrieť do haly so sklárskymi pecami, aj do brusiarne kde bol tento krígeľ  - teda jeho sklená časť vyrobená.

Pohľad do hlavnej haly sklárne Harrachov s taviacimi sklárskymi pecami. Pracuje dodnes. Foto K.Ivan

Brusiareň sklárne na fotke je v presne takom usporiadaní, ako bola v čase, keď v nej brúsili tento krígeľ. Brusy sú dodnes hnané remenicovými prevodmi od vodnej turbíny. Je to zrejme jediná povodná brusiareň starej sklárne na svete, ktorá sa takto zachovala v prakticky nezmenenom stave. Je evidovaná ako národná kultúrno-technická pamiatka ČR.  

  

Spomenul som, že tento krígeľ je zrejme zákazková výroba na špeciálnu objednávku, nie je to sériový výrobok. 

Z čoho tak usudzujem a Dr. Slotta naznačuje? 

  Krígeľ  - jeho sklená časť má jednu špecialitku – v sklenom dne krígľa je totiž vzduchová bublina  a v tej bubline je uzatvorený strieborný 20 grajciar cisára Ferdinanda I ( ktorý vládol Rakúsko-Uhorsku v rokoch 1835 – 1848).

 Dvadsaťgrajciar má značku B, je teda vyrazený v Kremnickej mincovni, minca má letopočet razenia 1840. 

Foto averzu strieborného dvadsaťgrajciaru aký je aj v krígli. Foto z www.zlatakoruna.cz

A jej averz. Foto z www.zlatakoruna.cz 

Minca v bubline dna pohára nie je bežná vec. 

Bublina v dne krígľa bola vyfúknutá zámerne a minca do nej bola úmyselne vložená – zatavená do žeravej skloviny ako posolstvo doby. 

Niečo ako hmyz zaliaty v jantáre. Časová schránka. Odkaz

Možno ste si asi povedali – no, tak už podľa mince vieme, že krígeľ bol vyrobený po roku 1840, možno okolo roku 1850.  Lenže veci nebývajú vždy také ako vyzerajú na prvý pohľad, a prvý nápad nebýva vždy ten najsprávnejší či najmúdrejší.

 

Teraz sa pozrieme na víčko či „deklík“ tohto zaujímavého krígľa. 

Najbežnejším materiálom deklíkov lacných hlinených krígľov v dedinských krčmách bolo obyčajné drevo. Takzvaní „lepší ľudia“ si mohli dovoliť krígeľ s víčkom vyrobeným u cínara – samozrejme z cínu. Cínový riad – taniere, misy, príbory boli vyrábané ako lacnejšia náhrada drahšieho striebra, ktoré si mohli dovoliť len naozaj bohatí ľudia.

Cín nie je taký jedovatý ako podobné olovo, ľahko sa taví, dobre sa odlieva a zruční cínari z tohto materiálu odlievali malé umelecké diela.

Cín má však jednu nepríjemnú vlastnosť – ak cínový riad vystavíte silnému mrazu, dostane cínový mor. Zmení sa jeho kryštálová sústava a rozpadne sa nezadržiteľne  na čierny prach beta-cínu, aj keď ho dáte v snahe o záchranu do tepla, proces zmeny kryštálovej sústavy pokračuje . 

Na dnešných upomienkových krígloch aj preto väčšinou už cínové deklíky nenájdete. Dnešné darčekové krígle mávajú víčka z cínu podobného zinku, ktorý je trvácnejší a lacnejší.

Vráťme sa ku „našemu“ krígľu.

Ten o ktorom píšem v tomto pojednaní ,nemá víčko zo zinku, ani z cínu. „Gerambovský krígeľ má totiž víčko zo striebra.

Ako som už napísal v iných blogoch o Gerambovskej Banskej Únii, bola po takmer tri storočia najbohatším a najmocnejším súkromným ťažiarstvom v Uhorsku ale asi aj Európe. 

GBÚ zbohatla na ťažbe zlata a striebra najmä v Hodruši a Vyhniach, a tiež v Štiavnici a iných banských revíroch Horného Uhorska , venovala sa tiež ťažbe a spracovaniu olova v okolí Michal šachty.

Hlavný prameň strieborného bohatstva GBÚ bol v bani Schőpfer na západnom okraji Banskej Hodruše, kde skutočne zbohatli vďaka enormne bohatej žile Stvoriteľ (nemecky Stvoriteľ= Schopfer), ktorej strieborno- zlaté poklady boli na miestne pomery objavené pomerne neskoro – až koncom 17. storočia. 

No a práve motív štôlne Schőpfer je hlavnou témou ručne spracovaného strieborného víčka krištáľového zákazkového krígľa.

Vysoko vyklenuté víčko predstavuje motív „mundlochu“ teda ústia štôlne Ján Baptista bane Schőpfer v rovnakom usporiadaní, v akom sa zachoval dodnes. Teda polkruhové ústie s výzdobou „kvádrikovej“ obmurovky, v nadpraží s nápisom Schöpferstollen, a v pyramídovo skosenej „nike“ - kaplnke so soškou Sv. Jána z Nepomuku. 

Detailnejší pohľad na víčko s mundlochom Schopferstollen , svätým Jánom Nepomuckým v kaplnke nad ním a trojicou strieborných permonov pri práci. Foto z katalógu výstavy od reinera Slotuu: Bergwerke auf Glas

Motív  Dolnej štolne bane Schopfer dopĺňajú ešte tri ďalšie miniatúrne strieborné sošky. 

Jednou je bradatý„permoník “ v kapucni vytláčajúci z ústia štolne banský vozík s kúskom rudy. „Huntík“ má horný okraj „korby“ ozdobený na spôsob kráľovskej koruny – anjouovskej ľalie.

 Ďalšie kúsky kryštálov kremeňa, pyritu a galenitu sú zatepané do strieborného vyklenutia víčka, kde ich „kopú“ dvojšpiciakmi ďalší dvaja strieborní permoníci oblečení v  kapucniach a bergkytliach na spôsob stredovekých haviarov. Prakticky celý „deklík“ je striebrotepcom vytvarovaný do podoby povrchu skalného masívu. Pri spoji víčka s objímkou uchytenia je podľa Dr. Slottu označený zle čitateľným puncom „S“

Som si takmer na 100% istý, že sa jedná o starý historizujúci punc podniku Sandrik založený GBÚ v roku 1894 na spracovanie striebra z Hodrušských – najmä Schöpferských –baní. 

Koncom 19 storočia mal Sandrik pod vedením umeleckého riaditeľa Peterku k dispozícii množstvo schopných striebrotepcov, zlatníkov a rytcov, ktorí vyrábali z Hodrušského striebra hotové umelecké skvosty, s mnohými oceneniami zo svetových umeleckopriemyselných výstav. Koniec koncov popredné ocenenia zbierala na rovnakých výstavách za svoje sklené umelecké diela aj výnimočná Harrachovská skláreň.

Krígeľ zo súčasnej produkcie harrachovskej sklárne. Foto K.Ivan

Teraz sa dostávame k jadru našej malej umeleckej detektívky. 

Položme si otázku: KOMU PATRIL umelecký krígeľ vyrobený na objednávku v dvoch špičkových umeleckých podnikoch svojej doby?

Dr. Slotta na rovinu v závere svojho článku k tomuto exponátu výstavy Bergwerk in Glass priznáva , že nevie, kým a pre koho bol vyrobený. Rozoznáva autorstvo sklenej časti krígľa v sklárni Nový Svět. Väčšinu jeho článku v katalógu výstavy okrem popisu krígľa zaberá najmä popis banských diel Schöpferky v Hodruši a histórie Dedičnej štôlne Cisára Františka (Hodrušskej Dedičnej) plus Dedičnej štôlne cisára Jozefa II (Voznickej dedičnej).

Jednu dôležitú stopu vedúcu k rozlúšteniu hádanky vlastnenia ale Dr. Slotta predsa len zanechal.

Víčko pivného pohára samozrejme nie je vyrobené z masívneho kusu striebra – z vnútornej strany je hlboko zaklenuté – duté, aby bola spotreba striebra menšia a víčko bolo ľahšie. Vo vnútri vnútorného vyklenutia je vygravírovaná veľká iniciála EH. 

Iniciála EH je pozlátená, aby bola odolnejšia voči kyslým výparom piva, od ktorých by striebro rýchlo sčernelo – zoxidovalo. 

Zlátenie robí gravírované iniciály jednak viditeľnejšími a striebro je chránené zlatom proti sčerneniu, preto že zlato je, ako určite viete, okrem lúčavky kráľovskej odolné voči drvivej väčšine kyselín a zásad.

Ktorá významná osobnosť z Štiavnického obvodu mala v druhej polovici 19. storočia iniciály EH, a bola dostatočne slávna a vážená na to , aby jej GBÚ formou takéhoto exkluzívnho osobného darčeka zložila hold či poďakovanie?

Popátral som v archívoch a knižkách a dospel som k najpravdepodobnejšiemu záveru:  Na 99% bol osobou, pre ktorého bol špeciálny krígel vyrobený, profesor Emil Herrmann.

Emil Gustáv Herrmann sa narodil v nemecky hovoriacej evanjelickej rodine bansko-hutníckeho úradníka v Dognacska-bányi ( dnešná Dognacea) v Rumunsku v župe Arad . 

Emil Herrmann študoval technické vedy na univerzitách vo Viedni 1856, v Pešti 1857, a nakoniec doštudoval v roku 1863 na Banícko-hutnícko lesníckej akadémii v Štiavnici banícko-hutnícky odbor.
Po skončení školy ešte musel samozrejme tri roky odrobiť ako praktikant v banskej prevádzke – a preto pracoval do roku 1865 na hlavnom strojnom inšpektoráte Kráľovského banského eráru na Vindšachte – dnešných Štiavnických Baniach – Piargu. 

  Potom prijal miesto asistenta na rakúskej vetve Banskej akadémie v Leobene, (1865-1867) kde učil deskriptívnu geometriu. O pár rokov sa vrátil na Akadémiu v Štiavnici (1867) kde ako odborný asistent učil na katedre bansko-hutníckych strojov. 

V roku 1872 bol menovaný docentom (profesorom) matematiky a mechaniky na Štiavnickej akadémii, kde sa venoval najmä pružnosti, pevnosti a termodynamike parných a spaľovacích strojov. (Je zaujímavé, že sa pre to musel v čase silnejúcej maďarizácie naučiť po maďarsky – ale zvládol to, rovnako ako angličtinu). 

To je on. Emil Gustáv Herrmann, profesor, vedec a banský radca

V oblasti pružnosti- pevnosti a termodynamiky sa stal popredným vedcom v ramci celej CK monarchie a spolupracoval s mnohými známymi vynálezcami a konštruktérmi banských a hutníckych zariadení a strojov.

  Viedol viaceré oddelenia (katedry) Banskej Akadémie v Štiavnici. 

Od roku 1889 bol menovaný banským radcom, od roku 1894 sa stal hlavným banským radcom, čo bola vysoká štátna funkcia , niečo ako dnešný štátny tajomník. 

Písal odborné publikácie, spočiatku  najmä v rodnej nemčine, neskôr maďarsky. 

Bol tiež spoluzakladateľom Uhorskej Bansko-Hutníckej spoločnosti, robil pevnostné výpočty šachtovných oceľových lán a valcovacích stolíc pre železiarne.  Je autorom prvých maďarských učebníc Technickej mechaniky a Pružnosti a pevnosti, vytvoril technické slovníky v maďarčine, je tiež autorom mnohých strojárskych odborných prác -  preto ho Maďari považujú za spolutvorcu maďarskej technickej terminológie. 

Emil Herrmann bol penzionovaný v roku 1902 a po rozpade Rakúsko-Uhorska sa v roku 1918 usadil v Budapešti. Umrel v roku 1925, je pochovaný na cintoríne Farkasréti v Pešti.

Dobre. Teraz si možno poviete, že to všetko je slabý dôkazový materiál na tvrdenie že predmetný krištáľovo strieborný krígeľ bol vyrobený v Harrachove a v Sandriku pre Emila Herrmanna.

Je tu ale jedna doležitá indícia. 

Už som spomenul, že v bubline krígľa je zatavená strieborná 20 grošová minca z roku 1840. 

No a kedy že sa pán vrchný štátny radca Emil Herrmann v dnešnom Rumunsku narodil? Trinásteho Novembra 1840!

Po niekoľko stovák rokov sa s Rakúsko-Uhorsku a v Nemecku používala tradícia, že krstný otec pri krste dal chlapcovi do plienky tzv. križmovú mincu. 

Najlepšie ak bola rokom razby zhodná s rokom narodenia, ešte lepšie ak si krstný mohol dovoliť striebornú či dokonca zlatú mincu. 

Tú mincu potom neskor rodičia odovzdali mladíkovi ako pamiatku aby ju opatroval ako spomienku. 

Tieto uhorské zvyky popísal Pavol Dobšinský nasledovne:   „S pokrsteným potom zastanú predo dvermi chrámu; dávajú zde maličkému do vankúša, do plienok, do križmy, strieborné abo iné peniaze v dar. Niekde ešte i teraz častujú sa pri tom bolestníkmi, koláčmi a nápojom; čo dávnejšie práve dnu v chráme činili a do nápoja toho tamtie križmové peniaze hádzali.“ 

V nemeckom Sasku sa napríklad držal podobný zvyk, akurát že novorodeniatku krstný otec venoval  namiesto mince striebornú lyžicu alebo lyžičku.

Pán profesor Herrmann urobil pre dynamicky sa rozvíjajúcu GBÚ určite mnoho doležitých technických výpočtov, preto že GBÚ bola v čase svojho rastu na čele technického rozvoja v baníctve aj hutníctve. Napríklad už 18 rokov po vynájdení axiálnej parnej turbíny Charlesom Parsonsom (1884) mali na bani Schőpfer vo svojej elektrocentrále jednu 180 koňovú parnú turbínu Parsons napojenú na 125 kW elektrický generátor, ktorý poháňal  elektrický ťažný stroj Kachelmann na Druhej zvážnej šachte v bani Schőpfer. GBÚ jednoducho potrebovala výpočty schopného matematika a strojára zároveň. 

To, že sa okrem iného vyznal aj v čerpadlách,  termodynamike, kompresoroch a parných strojoch, bolo určite vítané.

Podľa mojej hypotézy preto zrejme dali k uhorskému Miléniu v roku 1900 pre slovutného hlavného banského radcu Herrmanna v ďalekom baníckom Harrachove vyrobiť exkluzívny krištáľový brúsený krígeľ s mincou vyrazenou v roku, v ktorom sa narodil, ako poďakovanie za služby a spoluprácu. Pohár dozdobili v Sandrickej továrni strieborným exkluzívnym víčkom s banským motívom, aj so zlátenou gravírovanou iniciálou vo vnútri.

Ktože ho dnes vie, ako a prečo sa dnes už storočný krígeľ dostal po roku 1992 do rakúskeho starožitníctva? 

Možno by jeho cesty a osudy počas tých 93 rokov boli ešte zaujímavejšie ako celé toto pojednanie. Keby tak ten krígeľ vedel rozprávať!

Ako som uviedol, nemôžem vylúčiť, že takýchto Gerambovských krígľov bolo vyrobených viacej, preto že významných banských, úpravárenských a strojárskych vedcov sa vtedy v tejto časti slovenska vyskytovalo niekoľko. Kto vie?

 Možno sa ešte nejaký veľmi podobný pivný krígeľ s inými iniciálami na vnútornej strane víčka ešte niekde objaví.  

Ako zvykne písavať moj obľúbený historik na záver svojich kapitol: „Je však možné že to bolo všetko úplne inak... „

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------                              

Text copyright: K. Ivan Apríl-Máj 2017

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Použitá literatúra a pramene:

Reiner Slotta a kolektív : Bergwerke auf Glas :Katalóg rovnomennej výstavy Deutsches Bergbau-museum Bochum, vyd Deutsches Bergbau-Museum Bochum 2003, ISBN 9783937203027 strany 137- 140 – údaje o pivnom krígli, fotografie krígľa

Marián Lichner a kolektív: Osobnosti Banskej Štiavnice , vyd. štúdio Harmony 2006, ISBN 80-89151-12-4. strana 142, (údaje o E. Hermannovi)

Pavol Dobšinský: Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery na : http://zlatyfond.sme.sk/dielo/158/Dobsinsky_Prostonarodnie-obycaje-zvyky-a-povery/2

Informačný leták Sklárne Harrachov

Obrázok mince z www.zlatakoruna.cz

Kto sa chce dozvedieť viac, tu sú internetové linky: 

http://www.joszerencset.hu/eletrajz/hermann.htm

https://hu.wikipedia.org/wiki/Herrmann_Emil

https://www.hobbyportal.sk/zberatelstvo/ostatne77/tajomstva-pivnych-poharov

http://shop.joska.com/Glaeser/Bierglaeser/2/