Hodinový stroj Klopačky v Hodruši - najstarší v širokom okolí

Po tisíce rokov boli jedinou časomierou ľudí slnko a mesiac.  
Čas plynie všetkým nezastaviteľne a isto. Ľuďom zvieratám aj rastlinám. 
Ale človek je asi jediným živočíchom, ktorý pocítil potrebu čas si prisvojiť, rozdeliť na rôzne dlhé jednotky a podjednotky.

 Ako iste moji starší čitatelia vedia, čas plynie s vekom človeku rozdielne. Deťom sa čas neskutočne vlečie, dospelým už cvála celkom svižne a starým ľuďom priam letí. Aby sme mali všetci plynutia času na rovnako, ľudia ho začali merať.

Ako uchopíte čas, ak ho neodmeriate? Nijako. 

Čas je relatívny. Každému ubieha odlišne.

Nebudem sa vytĺkať slovami na najstaršom meraní času vodnými, presýpacími či sviečkovými hodinami. 

To si nájdete na internete alebo v encyklopédiách. Veľmi jednoduchým meračom času sú slnečné hodiny, ale tie majú jednu zásadnú chybu – fungujú len keď svieti slnko, v noci nie.

Tu budeme hovoriť o hodinovom stroji, o srdci hodinovej veže, ktorý meria čas na „tiky a taky“. 

V tomto pojednaní si niečo povieme o pravdepodobne najstaršom funkčnom a prevádzkovanom stroji času na strednom  Pohroní, možno aj v kraji. 

Napíšem o stroji, ktorý Hodrušanom meral a ukazoval na tunajšej Klopačke v čase, keď slávnejšia štiavnická Klopačka nebola ani naplánovaná, nieto ešte postavená.

Celkový pohľad na hodinový stroj v Klopačke v Hodruši, ako ho nakreslil výtvarník a pamiatkár Marcel Mészáros

Keďže som technokrat, mám k strojom zvláštny vzťah. 

Jedna vec je vydobyť rudu, spracovať ju na vsádzku a vytaviť z nej kov. To je osobitné umenie, vyžadujúce si veľa znalostí z rôznych vedných odborov.

Druhá vec je ale zo surového kovu vyrobiť niečo ušľachtilejšie – napríklad nástroj, alebo ešte lepšie je z kovu, dreva či kombinácie materiálov vyrobiť STROJ.

 Niečo, čo bude na princípe  dodávky mechanickej energie (veternej, vodnej, parnej, zvieracej či gravitačnej) pracovať takmer samo.

Vynálezcovia mechanických strojov boli a sú géniovia. 

Všetky základné mechanické strojné princípy už boli vynájdené před mnohými rokmi, my ako ľudstvo pracujeme posledných 200 rokov už len na ich zlepšovaní a lepších kombináciách mechanických princípov.

Vynálezcovia hodinových strojov majú moju hlbokú úctu. 

Spojiť v stredoveku v kováčskej vyhni vykované ozubené kolesá tak, aby ich poháňala gravitácia cez závažia a na reguláciu pravidelnosti chodu využiť zotrvačník s perom, prípadne gravitačné kyvadlo sú samy o sebe geniálne vynálezy.

 Z riedkeho radu výnimočných hodín 14 a 15 storočia vysoko vyčnieva hodinový stroj s mnohými ciferníkmi a mechanickými figúrami – Pražský Orloj majstra Hanuša/Hansa. To je priam neskutočné mechanické veľdielo na svoju dobu. Je to, ako keby niekto postavil v 18. storočí v kováčskej dielni len pomocou kladiva, klieští, priebojníka a nebožiecov kompletné funkčné  auto so spaľovacím motorom, s posilňovačom riadenia, dvojitým turbom a ABS.  (Nie, Psiarske autíčko Drndička  vyrobené miestnym kováčom do tejto kategórie nespadá, preto že do Drndičky musel kováčsky majster motor kúpiť.) 

Pri starých strojoch nájdete niečo, čo už moderné stroje v sériovej výrobe stratili. 

Ozdoby, ozdôbky aj tam, kde ich normálne ťažko možno čakať. 

Prakticky všetky stroje sa do 20 teho storočia robili tak, aby aj vyzerali k svetu. Dnes to viac menej platí už len pre dopravné stroje autá, lietadlá vlaky. Ostatné mechanické stroje už väčšinou nie sú pekné- len sú funkčné a bývajú postavené tak aby boli čo najlacnejšie, najľahšie a najvýkonnejšie.

Späť ku hodinovému stroju Klopačky v Hodruši.

 

Tí z Vás, ktorí sú viac zorientovaní v histórii tunajšieho banského regiónu pri jednej z mnou vyššie uvedených viet možno spozorneli. Ako mohli Hodrušské hodiny v tamojšej Klopačke tikať ešte pred stavbou Štiavnickej klopačky? Veď boli postavené v roku 1779 a to už štiavnická Klopačka stála!

   Priatelia, všetko je inak! 

V knihách o Hodrušskej histórii napísaných do roku 2016 sa dozvieme kadečo.

 Zostáva uznaným faktom, že Hodrušská Klopačka bola postavená v roku 1521. Skutočnosťou je aj to, že Štiavnická Klopačka bola postavená o 120 rokov neskôr. 

Rozdiel najmenej 6 generácii.

Len v knihách o Hodruši (napísaných na úrovni daných vedomostí v danej dobe) sa dočítate napríklad:

·         Hodiny v Hodrušskej Klopačke postavil v roku 1779 Olomoucký majster hodinár Emmerich Tlačil (Priesol, Otčenáš)

·         Hodiny postavil v roku 1779  R. Reuprich (Kaňa a kol.) ale aj V. Reyprich (Kaňa a kol. v inej knihe)

Poznanie sa ale vyvíja, a vždy sa nájdu nejaké novšie – a niekedy zároveň staršie - odtlačky a stopy dejín v čase.

 Nejaké záznamy, nápisy, nezrovnalosti.

 Ak chcete pravdu, treba v histórii snoriť.

 Dnes sú už podstatne lepšie možnosti, ako pred povedzme 20 rokmi. Od začiatku sprístupnenia internetu už ľudstvo na virituálnej sieti prepojených počítačov a úložísk dát vytvorilo nesmiernu knižnicu znalostí, obrovskú studnicu informácii. Skenujú sa staré písomnosti, časopisy, noviny, obrázky. To je výborné.

Takže: prečo sme si v Hodruši ešte pred desiatimi rokmi mysleli, že hodinový stroj v roku 1779 postavil hodinár z Olomouca Emmerich Tlačil? 

Preto že sa skomolil, alebo nesprávne prepísal jeden poznatok – stopa, konkrétne  jeden nápis. 

Keď sa Klopačka ako kultúrna pamiatka čiastočne rekonštruovala v rokoch 1987-88, boli vymenené –opravované aj ciferníky vežových hodín. Tie sú aj dnes vyrobené z obyčajných hobľovaných pomaľovaných drevených dosiek. V

tedajší a  dlhoročný správca Klopačky a zanietený kostolník pán Ján Hronec si pri výmene  všimol nápis na zadnej strane – teda k stene obrátenej strane ciferníka. 

Bol v švabachu po nemecky, pán Hronec si ho odpísal na papierik: 

Die Tafeln Sind Neigemadurch den Josef Sentzű űnter des hern firtlmeister Emerich tlacil 1797.  

Slovko Neigemadurch nedáva zmysel, možno nebolo dostatočne čitateľné. Pravdepodobne tam bolo napísané : „Neugemacht durch“ 

Preložený do slovenčiny nám nápis hlása: 

„Tabule (rozumej drevené ciferníky) boli novovyrobené Josefom Sentzű za pána štvrťmajstra Emericha Tlačila“

Odpis nápisu vyhotoveného na zadnej strane jedného z drevených tabuľových ciferníkov urobený pánom Jánom Hroncom z Hodruše

Zrejme o nájdenom nápise pán Hronec niečo povedal vtedajším miestnym kronikárom a historikom (pán Otčenáš, pán Maruniak,)  ale evidentne sa tu čo-to skomolilo. 

Jednak sa nám v neskôr uverejnenom roku nejako prehodili dve posledné číslice, jednak niekto zo zapisovateľov histórie usúdil, že Emerich Tlačil bol hodinársky majster a musel sa písať Emmerich. 

Medzi nami - Emerich je len nemecký prepis starého mena Imrich. 

Kde sa v informácii vzal Olomouc to už vážne nevieme – možno niekomu pripadlo priezvisko Tlačil ako Moravské.

Potom sa pár desiatok rokov takáto informácia prepisovala a dostávala sa z jednej publikácie do druhej. 

Objavila sa samozrejme aj v mojich textoch – napríklad pre web Bajkomktajchom alebo v náučnom chodníku Cestujeme v čase.  

Malá zmena v údajoch nastala po tom, ako od pána Hronca po viac ako dvadsiatich rokoch starostlivosti začal postupne preberať údržbu a naťahovanie hodinového stroja syn mojho baníckeho kolegu Milana Fridricha – mladý Peter Fridrich. 

Pri čistení stroja si všimol to, čo nikto z naťahovačov stroja pred ním nezaregistroval respektívne nezaznamenal – že na ráme stroja z kovaného pásového železa je vyrytý nápis. Znie R. Reuprich.

Pán Fridrich pri rozhovoroch s pánom Hroncom dostal aj odpis nápisu zo zadnej strany ciferníkov s menami Josefa Sentzű a Emericha Tlačila. 

Požiadal preto renomovaného Štiavnického historika Dr. Mikuláša Čelka, či by nenašiel v štiavnických archívoch ohľadom hodrušských hodín na Klopačke niečo okolo roku 1797.  Napodiv podarilo sa, - zápis nájdený pánom Čelkom v Štiavnickej mestskej knihe z roku 1797 pod číslom1732/ 36 hovorí:

Emericus Tlatsil plate Hodrussanyensis quadrantum Magister unstat Reparationem tabularum turzi ejate ordinari. Consl Domine Laurentis Prendl consuli comitti  ut Preparationem haxum Tabularum horologicarum ordniet. 

– Voľne preložené z latinčiny to znamená: Hodrušský Štvrťmajster Imrich Tlačil požiadal o objednávku opravy tabúľ (ciferníkov).Mestský konšel (radný) pán Vavrinec Prendl  prípravu objednávky na opravu hodinových tabúľ odsúhlasil. 

Sken záznamu z mestskej knihy  Štiavnice z roku 1797 nájdený pánom Mikulášom Čelkom. Bohužiaľ, nepoznám číslo dokumentu, pod ktorým je evidovaný v archíve, a tak ho nemôžem zverejniť

Dielik historického puzzle zapadol pekne na svoje miesto.

Kto bol Jozef Sentzű spomenutý na zadnej strane ciferníka, to nateraz nie je úplne isté. Možno to bol darca prostriedkov na výmenu –opravu ciferníkov, možno významný miestny funkcionár. Snáď na to niekto raz „kápne“ 

Existuje aj najjednoduchšie vysvetlenie. Jozef Sentzu mohol byť hodrušský či štiavnický stolár či tesár, ktorý tie ciferníky vyrobil nanovo, pomaľoval a osadil ich na Klopačku. 

Mohol to však byť tiež niektorý z výrobcov drevených streleckých terčov, ktoré sa v tom období hojne vyrábali pre strelecké závody a cvičenia. Títo výrobcovia svoje maľované drevené výrobky málokedy označili autorstvom. 

Imrich Tlačil bol v tom období Hodrušským štvrťmajstrom . To znamená, že bol starostom vonkajšej štvrte (ulice) Štiavnice a podliehal jej mestskej správe. 

Každý štvrťmajster mával v svojej obci („vonkajšej ulici“) k dispozícii tzv. desiatnikov – v tom čase označovaných ako „Zechenteri“

  Ak uvážime, že tabule ciferníkov vydržali od opravy zorganizovanej Emerichom Tlačilom v roku 1797 až do roku 1987 – teda 190 rokov, tak logicky vyvstáva jedna otázka – ako dlho tam boli ciferníky predtým, ako potrebovali opravu? 

No, odhadom aspoň 100 rokov. To potom ale znamená, že hodiny v Hodrušskej Klopačke sú tam tiež aspoň od roku 1697 ! 

Pán Peter Fridrich sa zahĺbil do štúdia konštrukcie hodinových strojov – porovnávaním v literatúre, na internete. 

No a zistil mnohé veci. 

Najzaujímavejšími zisteniami sú tie, že stroj je konštrukcie používanej v 17. storočí a aj to, že bol neskôr – možno sto-dvesto rokov od jeho zrodu – prestavaný.

 To si vyžaduje trochu hlbšie vysvetľovanie, snáď Vás tým neotrávim. 

Ak nie ste dieťa čisto digitálnej doby, tak viete, že mechanické hodiny majú takzvaný krokový mechanizmus – to je tá najpohyblivejšia časť hodín – tie diely, čo určujú a spôsobujú pravidelné tikanie hodín. 

Mechanická energia natiahnutých hodín – buď  zabezpečovaná ťahom závažia na lane, retiazke alebo v dnešnej dobe natiahnutou špirálovou plochou pružinou zo špeciálnych zliatin, sa musí rozdeliť na časové úseky – tiky a taky.

Pravdu povediac mňa osobne prekvapil poznatok, že na najstarších hodinách nebývali kyvadlá. 

Myslel som, že kyvadlá sú na hodinách hádam od čias Rimanov…

 V skutočnosti rozdeľovanie času  na merateľné úseky  zabezpečoval na najstarších hodinách rotačný prvok – takzvané vahadlo s vretenom.

 Poznáte tie stolové hodiny, v ktorých sa pod strojom otáčajú sem a tam také ligotavé ako keby zlaté gule, ktorých býva štvorica alebo šestica?  

To je vahadlo.

Jeden z najstaších zachovaných hodinových vežových strojov na svete, z katedrály v Salisbury z 13. storočia. Má rotačný vahadlový krok. Vahadlo je na stroji vpravo hore, ale nie je ho dobre vidieť. Foto Wikimedia, autor R. Wedland

Na najstarších hodinách však bývalo otáčavé vahadlo umiestnené na vrchu stroja, a nebývalo také ozdobné ako bývajú dnes. 

Vahadlo bolo napojené na takzvaný vretenový krokový mechanizmus, ktorého typickým dielom bolo takzvané korunové koleso. 

Korunové koleso pripomínalo kráľovskú korunu, ale v starých strojoch bývalo korunové koleso uložené „naležato“ preto že na vrchu konštrukcie stroja bolo na hriadeli otáčavé vahadlo. 

Schéma rotačného vahadlového - vretenového krokového mechanizmu stredovekých hodín. Vahadlo so závažíčkami je označené zelenou šípkou, korunové koleso je označené červenou šípkou.  Obrázok je z webu Seiko  

Kto chce viac informácii, pohľadá si na webe informácie pod heslom „verge escapement“ (vretenový/vahadlový krokový mechanizmus) a foliot balance (vahadlo) 

Problémom pri použití rotačného vahadla ako oscilátora krokového vretenového zariadenia bola nepresnosť – časová odchýlka.  

Časovú odchýlku ovplyvňovala najmä vonkajšia teplota. Jednak pri nižších teplotách na trecích častiach hodinového stroja tuhlo mazadlo (ložiská do 19. storočia neexistovali) a druhak bol hlavným faktorom odchýlky odpor vzduchu.

 Ono sa to možno na prvý pohľad nezdá, ale aerodynamický odpor vzduchu pri vežových hodinách hrával vždy veľkú úlohu. 

Studený suchý vzduch je redší, teplý vlhký vzduch je hustejší.

 Na jemnejšie nastavovanie časovania  boli na ramenách rotačného vahadla zavesené presuvné závažíčka.    Skráťme rozsah tejto širokej problematiky – jednoducho povedané, odchýlka presnosti hodinového stroja s vahadlovým mechanizmom bola v minútach až desiatkach minút za deň.  

Najstaršie hodinové stroje (všetky s vahadlovým mechanizmom a vretenovým krokom, niektoré neskôr prestavané) sa zachovali z 13. až 14 storočia. Po 400 rokov nikto nevymyslel nič lepšie. 

Obrázok stredovekého hodinového stroja z 14. storočia, tiež z anglicka. Tu vidno hore lepšie rotačné vahadlo na vrchu stroja. 

V roku 1656 vynašiel matematik a fyzik Christian Huygens iný krokový mechanizmus hodinových strojov. 

Kyvadlový.

Pohyblivým dielom sa stalo kyvadlo, ktorého kyvy sa dali presnejšie nastaviť posúvaním závažia – perpendikla – na ramene kyvadla.

 Kyvadlom sa znížil vplyv odporu vzduchu na presnosť chodu hodín – všímavejší z čitateľov vedia, že kyvadlo hodín máva aerodynamický tvar – šošovkovitý prierez lepšie „reže“ vzduch. Ak má aj rameno kyvadla aerodynamicky vhodný profil tvaru "čepele", presnosť sa ešte o trošíčku zlepší. 

Prvé vežové hodiny mali kyvadlo spojené ešte s vretenovým krokom – teda ležatým korunovým kolesom a dvojicou zarážok navarených na kyvnom vretene. Pri takomto usporiadaní sa podarilo časovú odchýlku hodinového stroja dostať za jeden deň pod jednu minútu.  

Problémom Huygensovho kyvadla však zostalo to, že kyvadlo  sa muselo kývať v uhlovom rozsahu 70 – 80 stupňov. Zjednodušene povedané – ak ste stavali hodiny s Huygensovým kyvadlom , museli ste mať dostatočne široký priestor vo veži, aby sa kyvadlo mohlo hýbať vo veľkom rozsahu oboch úvratí.

Princíp fungovania kyvadlového mechanizmu hodín. Hodiny na schéme sú už dvojručičkové a preto oveľa zložitejšia a modernejšie. Fotka z vyhľadávania výrazu escape wheel.  

O štyri roky od Huygensovho prevratného vynálezu kyvadla došlo k ďalšiemu vylepšeniu. Anglický vedec Hooke v roku 1660 vymyslel spôsob ako zmenšiť amplitúdu – uhol – kyvov dlhého kyvadla a odstrániť z mechanizmu korunové koleso vretenového kroku.

 Vymyslel takzvanú kotvu s kotvovým ozubeným kolesom. Hodinársky majster Clemens v rokoch 1661- 62 kotvu a kotvové ozubené koleso ešte tvarovo vylepšil do dokonalosti až tak, že sa v mechanických hodinách a hodinkách Hooke-Clemensov mechanizmus používa dodnes. 

Uhol kyvov kyvadla sa podarilo týmto znížiť na 5 – 20 stupňov, čo ešte vylepšilo odchýlku presnosti hodín za deň: do 10 sekúnd.  

Schéma Huygyensovho kyvadla (visí dole, mimo obrázka)  a Hooke Clemensovej Kotvy s krokovým kolieskom. Obrázok z webu Seiko

Pokrok sa však v minulosti nešíril tak rýchlo ako dnes. Majstri hodinári stavali hodiny s vahadlovým rotačným mechanizmom ešte nejakú stovku rokov aj po Huygensovom a Hookovom zdokonalení kyvadla.

V 18 storočí však bol u vežových hodín vretenový krok s vahadlovým mechanizmom považovaný za zastaralý. Preto sa staršie hodiny začali prestavovať na Huygensove kyvadlo. Niekde aj s Hooke –Clemensovou kotvou, niekde nie.

No a to „niekde nie“ je platné aj na Hodrušskom Klopačkovom hodinovom stroji.

Peter Fridrich si po dôkladnom preštudovaní hodinového stroja všimol, že z originálneho usporiadania vahadlového krokového mechanizmu bol stroj prestavaný na kyvadlový, ale bez kotvy.

 Podľa jeho slov, ten čo prestaval stroj z vahadla na kyvadlo nebol žiadny amatér, ale skúsený profesionál, ktorý sa vyznal vo veci. 

Niektoré kľúčové kolesá mechanizmu aj s príslušnými hriadeľmi pootáčal v ráme stroja  o 90 stupňov – z horizontálnej polohy do vertikálnej. 

Touto prestavbou, ktorá sa udiala niekedy v 18. storočí, možno začiatkom 19. storočia, sa pôvodné korunové koleso dostalo z ležatej polohy z vnútra stroja na jeho vrchol, takže zo stroja na vrchu vyčnieva . 

Ako kráľovská koruna.

Korunové koleso Klopačkového stroja, s vretenom a krokovými zubmi. Foto K.Ivan

Pôvodne nad strojom vyčnievalo otočné vahadlo.

Aby majster hodinár prebudovávajúci pôvodný stroj dosiahol efekt korunového kolesa ako koruny hodrušského stroja, musel do rámu stroja vložiť dodatočne niekoľko nosníkov, hriadeľov a palcových prevodov. 

Pozrime sa ešte raz na schému Hodrušského Klopačkového stroja od Marcela Mészárosa, tentokrát s popisom

To, že stroj má korunové koleso, že bol prerábaný z vahadla na kyvadlo a že má len jednu ručičku na každom z dvoch ciferníkov, svedčí o jednom: 

Stroj je starší ako hodinové stroje z poslednej štvrtiny 18. storočia. Koniec koncov, ciferníky  sa podĺa záznamu z archívu MENILI v roku 1797.

Mladý pán Fridrich teda znova požiadal pána Dr. Mikuláša Čelka, aby popátral v mestských knihách Štiavnice, do ktorej Hodruša „odjakživa“ patrila , či nenájde zmienku o hodinách v Hodruši už v 17.-tom storočí.

A zase sa to podarilo! 

Pán Čelko našiel v mestskej knihe z roku 1611 záznam o objednávke hodinového stroja pre Hodrušu u majstra hodinára Martina Roxera v Nemeckej Ľupči.

Stroj - jeho postavenie, zmontovanie a osadenie stálo 60 zlatých. 

Aby ste mali predstavu koľko to bolo peňazí – akú hodnotu to predstavovalo – snáď stačí uviesť, že v tej dobe odhadol magistrát Štiavnice hodnotu jedného domu mešťanostu v najlepšej štvrti mesta – v hornej polovici dnešného Trojičného námestia na 360 zlatých.

Klopačkový stroj z podhľadu. Kyvadlo s vidličkou je to rozmazané v ľavej strane obrázku. Foto K.Ivan

Ešte sa vrátime k majstrovi hodinárovi Martinovi Roxerovi z Nemeckej Ľupče. 

Dnes sa toto bývalé kráľovské mesto so starou baníckou históriou volá Partizánska Ľupča. Rod Roxerovcov patril k meštianskej vrstve majstrov hodinárov, v 18.storočí boli členovia rodu povýšení do zemianskeho stavu. 

Zdá sa, že sa jednej z vetiev rodu Roxer celkom darilo aj v banskom podnikaní pri dobývaní zlata a neskor aj antimónu na neďalekej Magurke, ktorá dodnes patrí (Partizánskej) Ľupči.

 Muselo sa im dariť, preto že sa prisťahovali pod menom Roxner do Štiavnice a aj tu dosiahli slušné banské podnikateľské úspechy. 

Stali sa waldbűrgermi, vlastnili jeden z domov v hornej časti Trojičného námestia, dnes nazývaný Obereignerovský-Roxnerovský. 

Je to ten, ktorý je zaradený ako jeden z divov Štiavnice.

 Spredu má vchod z námestia na prízemí, a zo zadu má druhý vchod na druhé poschodie od Starozámockej ulice.

Po rode bola pomenovaná dnes už neexistujúca (zbúraná) Roxnerovská mestská brána umiestnená na hornom konci Trojičného námestia, po rode je pomenovaná jedna dodnes existujúca baňa pri Červenej studni, aj jedna zo západných štiavnických žíl – Žila Roxner. No a po kom myslíte, že sú pomenované lúky na západných temenách hrebeňa Červenej Studne a Tanádu, pozerajúce do Hodrušskej doliny? Volajú sa predné a zadné Rosniarky. V skutočnosti sa ale volali „Roxnerky“! 

Ešte zaujímavejší mi príde fakt, že o tomto rode v knihách o histórii Banskej Štiavnice nenájdeme takmer nič. Ako keby na Roxnerovcov chcela Štiavnica z nejakého dôvodu zabudnúť…

Hodiny majstra Rox(n)era teda v Hodruši odbíjajú a merajú čas už najmenej 405 rokov a vďaka starostlivosti viac ako dvadsiatky generácii klopačkárov a správcov Klopačky fungujú a ukazujú čas dodnes. 

Klopačkový stroj z nadhľadu. Najvyššie položené beľké ozubené koleso je KORUNOVÉ koleso vretenového kroku. Foto K.Ivan

Peter Fridrich mi prezradil že súčasná odchýlka týchto vežových hodín je cca. 10 sekúnd za deň, ale ak sa prudko mení počasie a teplota, odchýlia sa aj od 35 sekúnd až do jednej minúty za deň. 

Na jedno plné natiahnutie vydržia ísť do 30 hodín. 

Stroj odbíja celé hodiny na zvon  zo 16teho storočia visiaci v makovici veže Klopačky. Ten tam bol premiestnený až v 20tom storočí z vežičky bývalej školy v miestnej častiTergótňa kde býval predtým významný a starý banský závod. Pred ním mohol/musel odbíjať na nejaký iný zvonček, ale čo sa s ním stalo, to v súčasnosti nevieme. Možno bol zrekvirovaný spolu s mnohými ďalšími hodrušskými zvonmi na jar 1916.

 V každom prípade starý hodinový stroj odbíja na najstarší zachovaný zvon pôvodom z Hodruše, ktorý na konci Prvej Svetovej vojny štát nezrekviroval. 

Zvon z 16. storočia  visiaci v makovici strechy Klopačky, na ktorý  cez oceľové lanko pripojené na stroj a kladivko (v ľavo pri okraji zvona) odbíja stroj čas. Foto K.Ivan

Nepoznáme už mená ani osudy desiatok naťahovačov a údržbárov Klopačkových hodín, z ktorých niektorí dokázali hodiny v prípade menšej poruchy aj opraviť.

 Veľmi dlho sa o stroj starali klopačkári a asi aj noční vartáši, ktorí za horúcich letných nocí držali na Klopačke protipožiarnu stráž. 

Vieme len niekoľko mien naťahovačov od druhej svetovej vojny, ktoré zistil dlhoročný správca klopačky pán Ján Hronec.

Do 1. júla 1945 hodiny na Klopačke naťahoval Rudolf Čech. 

Odvtedy zhruba do roku 1950 hodiny naťahoval pán Jozef Scheimer (narodený 4.4. 1894) – býval v dome vedľa Klopačky. 

Od roku 1950 zhruba do 70tich rokov hodiny naťahovala, mazala a štelovala pani Jozefa Zajacová. 

V roku 1977 už nefungovali, opravil a sprevádzkoval ich pán Ján Hronec, ktorý ich držal v chodu schopnom stave do roku 2005, čiže takmer 30 rokov!. 

Potom sa o hodiny začal zaujímať pán Peter Fridrich, od 9.9.2010 dodnes ich chodí naťahovať, opravovať a čistiť.  

Hodiny by bez ľudí, ktorí ich naťahujú, čistia, štelujú a prípadne opravujú, nešli. Im všetkým patrí náš obdiv a úcta, včítane tých ktorých mená nepoznáme. Kvôli ľuďom, čo sa o ne zaujímajú, majú mechanické hodiny „dušu“, na rozdiel od tých moderných elektrických. Preto že do mechanických hodín vložili časť svojho umu, záujmu, úsilia a kopu svojho času tí, ktorí sa o ne starali a starajú.

 

Železo z ktorého je stroj vyrobený, pochádza pravdepodobne z Liptovských baní a hút, zrejme ho vykovali v Liptovskom Hrádku kde boli chýrečné železiarne a puškárske manufaktúry. 

Ten , kto stroj prerobil na kyvadlo, použil už asi miestne železo z Vyhní, Hodruše alebo zo Železnej Breznice . 

Kováčske práce pri prerábke robil možno banský kováč z Finsterortu alebo  bane Všechsvätých, preto že upravené diely bolo určite potrebné opakovane primeriavať , či pasujú tam kde pasovať majú.

Na stroji majstra Roxera a neznámeho upravovateľa kroku  prakticky nenájdete skrutkový spoj alebo zvar. Všetky diely rámu sú pospájané systémom prievlakov a klinovitých závlačiek s minimálnou vôľou, zabezpečujúcou tuhosť konštrukcie pri zachovaní ľahkej rozoberateľnosti. 

Je to prvotriedne kováčsko-mechanické dielo.

   

Na záver ešte pár slov o R. Reuprichovi, podpísanom na ráme stroja . 

Nevieme, či sa volal Róbert, Rudolf, Raimund alebo Roland.  

Na to, že by R bola skratka od mena Richard zatiaľ neexistuje žiadny dôkaz, je to len výmysel. 

Pán Fridrich mladší. sa spojil s pánom, ktorý sa venuje historickým hodinám v Olomouckom kraji. O hodinárovi R. Reuprichovi nie sú v tamojšom kraji žiadne správy. 

Písmo vyryté na ráme stroja nevyzerá byť z 18. storočia, je možno o 100, možno aj o 150 rokov mladšie. 

Mohol ho tam vyryť niektorý z neskorších ďalších opravárov. 

Preto že hodiny sa musia z času na čas opraviť kvôli opotrebeniu dielov – koliesok prevodov.

  

To, že hodiny idú už 400 rokov znamená ešte jedno. 

Napriek viacerým zaznamenaným požiarom a vypáleniam Hodruše od začiatku 17. storočia to znamená aj to, že Klopačka prinajmenšom od roku 1612 nikdy kompletne nevyhorela, preto že v takom prípade by sa drevená strecha aj s povalami troch poschodí spolu s rozpáleným strojom zrútila na svoje vlastné dno kamennej veže Klopačky . 

Dúfajme že sa to ani v budúcnosti nestane. 

Klopačka so svojim strojom prestála útoky Turkov, početné neskoršie vojny , vzbury a povstania. 

Železné srdce Hodrušskej klopačky stále bije.

 Tak nech veža postojí ešte dlho, a nech jej srdce – hodinový stroj - naopak nikdy dlho nestojí! 

     

Poďakovanie na záver patrí  p. Petrovi Fridrichovi za poskytnutý materiál podkladov  a cenné pripomienky k histórii vývoja a konštrukcie vežových hodín, bez ktorých by tento článok bol len súhrnom teórii a odhadov. 

Rovnako patrí poďakovanie Dr. Mikulášovi Čelkovi za pátranie v archívoch a poskytnutie kópii nájdených písomných dokumentov, ako aj pánu Jánovi Hroncovi ktorý významne prispel k poznaniu histórie minulosti. 

V neposlednom rade sa treba poďakovať pánom Hroncovi a Fridrichovi za zásluhy a entuziazmus pri opravách, obsluhe a údržbe Klopačkového hodinového stroja v Hodruši. 

Na záver ešte jedno postskriptum z konca roka 2017. 
V tomto roku bola rekonštruovaná šindľová strecha Klopačky. Pri tejto príležitosti boli po takmer 40 rokoch znovu rekonštruované aj oba ciferníky hodinového stroja za výdatnej pomoci p. Fridricha. Zistilo sa, že podľa všetkého sú ciferníky tie pôvodné 220 rokov staré, preto že nápis z dôb Josefa Sentzü na ňom zo zadnej strany stále je. Sú vyhotovené z dosiek z červeného smreka. To vysvetľuje ich trvanlivosť. 
V roku 2017 boli ciferníky tiež obnovené a nanovo namaľované.  

 Text  copyright K.Ivan apríl-máj 2017 

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

Použité podklady a literatúra: 

Mailová komunikácia a konzultácie s Petrom Fridrichom, 

Informácie okolo vývoja krokových mechanizmov : 

http://museum.seiko.co.jp/en/knowledge/type/escapement_01/index.html

http://museum.seiko.co.jp/en/knowledge/type/mechanical/index.html

Wikipedia heslá : verge escapement, clockwork, oldest clockwork

www.prijemnyoddych.sk údaj o cene domu na Trojičnom námestí