Zvony v Hodruši- Hámroch a na Kopaniciach

Tento článok je o zvonoch v Hodruši- Hámroch a na Kopaniciach.

Jeden zo zvonov vo veži farského katolíckeho kostola S. Mikuláša

Katolícky Kostol sv. Mikuláša

Zvonica ku farskému kostolu bola podľa literárnych prameňov  pristavená ku gotickému kostolu údajne v roku 1577. 

V skutočnosti stavba prebiehala o dvadsať rokov neskôr, preto že dendrochronologický výskum zamurovaného dreva vo veži ukázal, že drevo bolo zoťaté v zime 1595 -1596.  
Veži Katolíckeho kostola a kostolu samotnému bude venovaný samostatný blog, preto že doteraz publikované údaje a dáta už nie sú v svetle nových poznatkov platné.

Dá sa však oprávnene predpokladať, že aj dovtedy, kým kostol nemal vežu,  v bezprostrednom okolí kostola sv. Mikuláša stála nejaká drevená zvonička. 
Zvonová veža bola určite po dostavaní koncom 16 storočia alebo začiatkom 17. storočia osadená nejakými zvonmi, je možné že zvony odliali majstri  v zvonárskych dielňach v Zvolene, Bystrici alebo dokonca v Štiavnici. 

Tieto prvé zvony sa nám však nedochovali, v 17 tom storočí nasledovalo dlhé obdobie náboženských, stavovských a protitureckých vojen, aj požiare bývali bežné. Okrem toho zvonovina bola cenenou surovinou na odlievanie bronzových kanónov po pridaní niektorých kovov, takže zvony sa občas rekvirovali pre vojenské účely už dávno pred 20. storočím. 

Je možné, že z pôvodných zvonov z katolíckeho kostola sa zachoval 50 centnerový stredný zvon - opravovaný v roku 1706, nevieme to však naisto, preto že neprežil I. svetovú vojnu.

Po ukľudnení pomerov v 19 storočí sa nám dochovali správy a popisy novších zvonov, ktoré viseli v zvonici do roku 1917.

Boli to nasledovné 4 zvony:

1.       Veľký zvon o hmotnosti 70 centnerov s nasledovným textom: Ios.Mich.Joh. Fridrich Kluge in Neusohl 1714 Currata expensis metallicorum et civium

(Jozef Michal Ján Ferdinand Kluge  v B.Bystrici 1714. (uliaty) Z darov baníkov a mešťanov.

Uliaty za pôsobenia doktora a kňaza Jána Havloviča a Ignáca Grubera

2.    stredný zvon 50 centnerový s textom Verbum domini 1630 renovata expensis Ecclesiae tempore D. Joannis Preier (Slovo Pána opravený 1630 D. Jánom Preierom nákladom kostola )

3.    menší zvon s váhou 7 centnerov s nápisom  Justus sua fide fuse A.D. 1630 Denuo refuse Schemnicii per Joannem Pester. Anna qVo Caesar Orbi paCeM Con Donat (Spravodlivý k svojej viere. Bol som uliaty v r. 1630 v B. Štiavnici Jánom Pesterom, a opravený bol v roku, keď cisár obdaroval svet mierom.(chronostichon 1706))

4.   malý 3 centnerový Gloria in Excelsis Deo. Conflata per Josepham Lisiak Neosolii 1773.(Sláva Bohu na výsostiach Odliaty Jozefom Lisiakom v B.Bystrici 1773

 (Pozor: Centner je vo vtedajšom ponímaní cca.dnešných 50 kg, nie 100 kg ako dnes.Vtedy sa za centner počítalo 100 libier) 

Bohužiaľ, žiadny z týchto vyššie popísaných zvonov neprežil I. svetovú vojnu, v roku 1917 boli zvony z katolíckeho kostola zrekvirované a po pretavení použité na vojnové účely – na zbrane – hlavne ako tesniace krúžky granátov a na nábojnice striel pre delá.

Najväčší zo zvonov nebolo možné pri rekvírovaní demontovať a spustiť z veže bez poškodenia jej konštrukcie a tak bol podľa pána Priesola rozbitý priamo vo zvonici. 
Zvyšné menšie zvony boli zvesené zo závesov, spustené dole a na voze odvezené do Banskej Štiavnice. Z tejto udalosti sa nám zachovala jedna fotka.

Fotografia z odvozu hodrušských katolíckych a evanjelických zvonov do Štiavnice po ich zrekvirovaní v roku 1917. Na poškodenej fotke vidno dva väčšie zvony, jeden menší a zrejme kusy z rozbitého najväčšieho zvonu 

Zvonica katolíckeho kostola  bola bez zvonov až do 30tich rokov 20 storočia. 

Dnes sú vo zvonici zavesené už len dva  novšie zvony:

Väčší zvon: s nápisom Z MILODAROV HORLIVÉHO ....(ĽUDU ?)

R.K. V B. HODRUŠI

ZA FARÁRA IGNÁCA GYURJÁKA

Foto väčšieho zvona. Zboku vidno kladivo bicieho mechanizmu hodinového stroja z 18 storočia, ktorý znovu sfunkčnil v roku 2017 pán Peter Fridrich 

Menší zvon :

(Z)HOTOVENÝ ZA FARÁRA IGNÁCA ĎURJÁK(A)  V R. 1927

PRAVÝ Z VIERY ŽIJE

LIALI BRATIA FISCHER V TRNAVE

Na menšom zvone vidieť aj figurálny motív sv. Mikuláša biskupa 

Vo veži je ale stále ešte pôvodná zvonová stolica pre tretí a štvrtý zvon - bohužiaľ sú prázdne. 

Pani Mgr. Čelková v Zborníku z II.Konferencie o Hodruši vydanom v Bevex-e  v roku 2000 podáva žiaľ nesprávnu informáciu o starších- už neexistujúcich zvonoch vo veži Katolíckeho kostola Sv. Mikuláša tak, ako keby tam ešte boli zavesené. 

Cintorínsky kostol Sv. Petra a Pavla

Okrem vyššie uvedených zvonov máme dochované dva staršie zvony z Cintorínskeho kostola Sv. Petra a Pavla ktoré sú od pokusu o ich krádež v 90 rokoch 20 storočia uložené v katolíckom farskom kostole : 

Väčší zvon: nesie nápisy

ROZDECH JÓZSEF UTÓDAI THURY JÁNOS ÉS KOSTS IMRE BUDAPESTEN 1880 ÉVBEN ONTÖTTÉK ÉS FELSZERELTÉK

JUSTUS EX FIDI VIVIT

FUSA 1880

(Spravodlivý vo viere žije, odliaty roku 1880 Rozdechom Jozefom nástupcom firmy Thury János a Kosts Imre v Budapešti)

Menší zvon: má nasledovné nápisy

1769 Samuel Palischin Kremnitz Gossmich 

IFR GOTT GEBE BEY DIESEN GLOCKEN KLANG STET SEINENN REICHEN ERZGANG

(odlial ma Samuel Palischin v Kremnici 1769, Nech boh pri zvonení tohto zvonu (nám) stále dožičí bohaté rudné žily)

Menší Kremnický zvon Oba zvony z Cintorínskeho kostola na Framperku v Hodruši sú uložené aj s pôvodnými závesmi

V tejto súvislosti je drobnou zaujímavosťou fakt, že Michal Palesch - zvonolejár z Kremnice je v roku 1778 uvádzaný medzi podielnikmi - kuksármi - ťažiarstva šachty Mikuláš a štôlne Dávid v Banskej Belej. Banská Belá zase vlastnila napríklad podiely v ťažiarstve štôlne Brenner - Nová sv. Trojica v Hodruši.
Je možné že Michal Palesch (Palischin) bol syn alebo brat Samuela Palisch(in) a takto cez bane získali zmluvu na odliatie zvona.

V roku 2019 sú oba zvony opäť umiestnené vo zvonici gotického Cintorínskeho kostola v Banskej Hodruši, o ich opätovnú inštaláciu sa osobne aj finančne zaslúžil miestny rodák Ing. Jaroslav Kamody.

Tentokrát sú už ale proti chmatákom zabezpečené poplašným zariadením. 

V Jalšovej nám v Gerambovskom kostolíku zvoní zvon s nápisom:

FUSA PER ADAL.LITTMANN NEOSOLII 1850 (odliaty Adalbertom Littmannom vo Zvolene 1850)

Klopačka

Najstarší dochovaný zvon v Hodruši je menší zvon z roku 1584 , pôvodne  údajne visel vo vežičke na budove ťažiarstva Tiergarten -Katarína na Tergótni, ktorá bola dlho využívaná ako škola . Dnes je tento zvon zavesený v vo vrchole strechy- makovici alebo lucerne hodrušskej Klopačky ako súčasť bicieho mechanizmu o niečo mladšieho hodinového stroja z počiatku 17. storočia.

Zvon v Klopačke nemá nápis, len letopočet 1584 pri figurálnom reliéfe  Golgoty - teda ukrižovaného s dvomi Máriami a pravdepodobne sv.Jánom Evangelistom na Kalvárii  je umiestnený na jeho krku. Horná časť zvona- čepiec- je ozdobená motívmi tváričiek cherubínov a rastlinnými motívmi.

Neskorogotický zvon z Klopačky

Figurálna výzdoba s motívom Golgoty a vročením 1584 na zvone z Klopačky. Obe foto P.Fridrich

Evanjelický kostol a.v. v Hodruši

páni Krchňavý a Priesol uvádzajú,  že vo veži boli pôvodne tri zvony , uliate firmou Saltenhofer v Soproni v roku 1908.
 Dva z nich: najväčší  a najmenší zvon boli 15. Apríla 1917 zrekvirované ck. úradmi pre potreby zbrojárskej výroby.  

Na pôvodnom najväčšom zvone  bol žalm č. 95 Svätého písma v maďarčine, pravdepodobne text : Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu, a mená farára Júliusa Jesenského a kurátora Jána Feldsama.  

Na pôvodnom najmenšom zvone bol nápis : Budiž verný až do smrti a dám tebe korunu života, spolu s menami farníkov ktorí zvon venovali.

Zachoval sa len stredný zvon z roku 1908 s nápismi v slovenčine: K SLAVE TROJJEDINEHO BOHA NADOBUDLA CIRKEV EV. A.V. HODRUSSKA R.P. 1908 : VOLAM K BOHU , HLASAM SVATU DOBU, SPREVADZAM K HROBU.  KED PRESBITERMI BOLI JOZEF INSTITORIS, MICHAL USCHLBETZ, ADAM PRIVICZKY, MICHAL SIMKO st.JAN METZSKY,KOLOMAN JURECZKY, SAMUEL GRÓHNER, AUGUSTIN FISCHER, LEOPOLD PILTZ,PAVEL GERENGAY, KAROL RUTKAY,ADAM BÓHM, JURAJ VALENTIK, MICHAL FRANK, MATUS LUPTAK, PAVEL BUSTOR, ONDREJ POMEKACS, PAVEL SIMKO A MICHAL SIMKO.

Po skončení vojny boli doplnené stavy zvonov v roku 1922 , ale už menšími ako dochovaný stredný zvon, aby sa nemusela narušiť konštrukcia veže. Odliala ich firma R. Herolda v Chomutove.

Terajší stredný zvon nesie nápis: SLETO OD RICHARDA HEROLDA V CHOMUTOVE. POKOJ VAM! NADOBUDNUTý ZA URADOVANIA CICMANCA KNAZA, K. KACHELMANA DOZORCU, A J. FELDSAMA, KURATORA R. 1922

Terajší nový malý zvon nesie nápis: BUH LASKA JEST . DAR JANA FELDSAMA S MANŽELKOU a Otílie Pázmánovej s manželom 1922

Bohužiaľ o zvonoch v evanjelickom. a.v. Kostole na Kopaniciach-Dedine  a v  katolíckom kostole v Kopaniciach Dômkoch toho veľa neviem.

V evanjelickom kostole podľa nebohého pána Priesola (Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre) na zvonici visí starší zvon, prenesený v roku 1858 z cintorínskej zvoničky kúsok od kostola.

Katolícky kostol Zasvätenia sv. Kríža na Kopaniciach  je z roku 1804 , ale aké zvony v ňom sú, to bohužiaľ neviem. Možno doplnia tamojší veriaci.  

V depozite Obecného úradu v Hodruši-Hámroch je po krádeži a jeho záchrane bývalým starostom uložený zvon z 19. storočia, ktorý visel v zvoničke pri cintoríne Na Muráni v časti Dolné Hámre.    

Najmenej dva zvony sú aj v Kostole v Dolných Hámroch, ktorý dala postaviť Gerambovská Banská Únia v roku 1896. ale o nich nemám podrobnosti. 

Tak nech nám ešte dlho zvonia! 

Zdar Boh!

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Text  copyright K.Ivan november-december 2017 

Vyššie uvedený text je duševným vlastníctvom autora. Je zároveň kompilátom - syntézou z podkladov a zdrojov uvedených nižšie. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Zdroje informácii a podklady 

ng. Vít Priesol: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre , vyd. Aprint Žiar nad Hronom 2005 , ISBN 80-968914-5-6 str. 49-50

Ing. Vít Priesol :  Monografia Banská Hodruša, vyd Aprint Žiar nad Hronom 2010, ISBN 978-80-970413-3-5 , strany 67-68

Miloš Krchňavý a Vít Priesol: História sakrálnych objektov v obci Hodruša-Hámre, vydal r.k. farský úrad v Banskej Hodruši v roku 2008, ISBN 978-80-969959-5-8

Závery Umelecko-historického a stavebného prieskumu vývoja kostola sv. Mikuláša v Banskej Hodruši v rokoch 2014 -2015 poskytnuté láskavosťou Mgr. Michaelou Haviarovou, za čo jej ďakujeme

·         vlastný prieskum vo veži kostola sv. Mikuláša, dokumentačné foto K.Ivan. 

Fotografie zvona v Klopačke: Peter Fridrich

PhDr. Jozef Surovec: Skladba ťažiarov v B.Belej v rokoch 1778 - 1787, Zborník prednášok o Banskej Belej  vyd. Spravodaj 2 - 3 /98 Bevex Prievidza 1998 

internet : https://cs.wikipedia.org/wiki/Zvon

Podstrešník z domu bratov Kochovcov

Táto rada blogov sa venuje drobným a menším hnuteľným aj nehnuteľným pamiatkam pochádzajúcim z Hodruše-Hámrov a Kopaníc.

Jednou z mnohých Hodrušských pamiatok, o ktorých sa ešte takmer nikde nepísalo, je aj maľovaný podstrešník z domu bratov Kochovcov v Banskej Hodruši. 

Ako by som podaktorých počul: Čo to podstrešník je? 

Ak ste hneď začali gúgliť, asi ste sa veľa nedozvedeli.
Gúgoľ pozná slovo "podstrešník" len ako údajnú alternatívu názvu lastovičky, ktoré vraj ako jedno zo slov najslovenskejších vymysleli jazykovedci z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Je to taká "vtákovina" , ale v skutočnosti je to hoax, rovnako  údajné akademické novotvary ako "hovník" alebo "vopcháčik". Jazykovedci nové "slovenskejšie" slová pre existujúce predmety a živočíchy či potraviny nevymýšľajú.

Google Vám v tomto nepomôže.
Podstrešník /zástrešník je totiž miestne nárečové slovo, označujúce prvok strechy - polkruhovú doštenú plochu - podbitie ozdobného polkužeľovitého ukončenia presahu štítu sedlovej - spravidla šindľovej strechy. Odborníci na krovy starých stavieb a pamiatkári miestny názov "podstrešník" poznajú skôr pod názvom kukla . 

Kukla je odborný názov pre ten polkužeľový presah vrcholu štítu strechy. Ak sa pustíte do gúglenia "kukly" a "štítu"  ako ja, vyhodí vám systém spústu obrázkov kukiel a štítov - lenže takých tých zváračských. 

  

Nebohý pán Priesol o podstrešníku  z domu Bratov Kochovcov vedel už dávnejšie, preto že mi pri príprave svojej prvej významnej monografie "Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre", ktorá vyšla v roku 2005, zaslal jeho fotografiu vo Worde s tým aby som mu preložil staronemecké nápisy, namaľované na Kochovskom podstrešníku.  To som po roku 2000 urobil, ale stať o Kochovskom podstrešníku sa na koniec do Hodrušských monografii Ing. Priesola nedostala.

 Ocitla sa tam len zmienka, ale zrejme nedopatrením s chybným vročením podstrešníka 1672 v Najstarších Dejinách, ale v monografii Banská Hodruša už správne s rokom 1793 . Preto si o tomto podstrešníku povieme viacej.

Asi bude najlepšie, keď si Kochovský podstrešník- jeho podbitie - najprv prezriete na fotografii.

Kochovský podstrešník/zástrešník v reálnych farbách

Podstrešník je súbor drevených tenkých dosiek orezaných do polkruhu, drevo podstrešníka z Banskej Hodruše je pravdepodobne z červeného smreku. Kochovský podstrešník je pomaľovaný farbami s baníckymi symbolmi - mlátkom a želiezkom, letopočtom 1793 , výjavom cesty s lesným porastom a mestskou bránou, korunou a menom Samuel Koch . Po obvode je dvojriadkový súbor horšie čitateľných nápisov v starej nemčine.

Keď som prekladal nápisy, musel som viaceré chýbajúce písmená  na mnohých miestach doplniť, pohrať sa s kontrastom aby sa to vôbec dalo prečítať.

Tu je obrázok zástrešníka so zvýšeným kontrastom a posunutými farbami 

 Vedľa mena Samuel Koch je upresnenie dátumu: 1. Júna 1793.

Nápisy po obvode polkruhu sú parafrázované úryvky z jednej z hlavných kresťanských  modlitieb: Otčenáša. , hlavne stredná časť : "Nech sú naše srdcia otvorené, chlieb náš každodenný daj nám dnes  na tomto mieste, ochraňuj nás , daj nám zdravie atď. 

Ak to chcete v staronemčine tak na vonkajšom kruhopise sa uvádza " .. an diesen Ort, frid und Gottseligkeit... habe Sgenug in Ewigkeit.... gib mir mein teglich brod und Gesundheit.." 

Vnútorný kruhopis uvádza: "Stet off Leidviel.. stets meinen Segen ein so viel... reich und..."   

Nápisy na podstrešníku v podstate žiadajú Boha o ochranu domu a jeho obyvateľov, zdravie a božie požehnania - samozrejme aj pre majiteľa domu Samuela Kocha z 1. Júna 1793.

Kto podstrešník pomaľoval, to nie je známe.
V oblasti vtedajšieho mesta Štiavnice v 18. storočí pôsobilo viacero školených aj laických maliarov, ktorí okrem obrazov maľovali často aj strelecké terče pre miestne strelecké spolky domobrany  v Hodruši a Štiavnici.
Je možné že toto je jeden z ich vedľajších výrobkov. 

Teraz je snáď  treba povedať si niečo o Hodrušskej rodine Kochovcov.

Je tak trochu paradoxom, že v literatúre o Štiavnici nájdeme o rodine Koch strašne málo.
Na druhej strane hôr v Hodruši skoro všetci starousadlíci vedia aspoň to, že Kochovci boli miestni hrdinovia, symboly odporu voči Štiavnici, vedúci niekoľkých vzbúr hodrušských baníkov, a že ich dom, ktorý je Národnou Kultúrnou Pamiatkou, je pod miestnou školou - meštiankou.

Čitateľom monografii Ing.Priesola a mojich blogov je známe, že napriek mnohým , niekedy aj násilným pokusom o osamostatnenie sa  Hodruše od mesta Štiavnica bola Hodruša "od nepamäti" takzvanou "vysunutou ulicou" alebo "vonkajšou štvrťou" mesta Štiavnica až do roku 1972, kedy získala prvý oficiálny štatút samostatnej obce.

Hodrušské bane boli vždy dostatočne bohaté na zlato a striebro, čo by bolo bývalo umožnilo tvorbu miestneho kapitálu a výber miestnych daní ako základu fungovania samostatnej obce či mestečka. Lenže vlastníci baní a lesov zvaní ringbürgeri a waldbürgeri vždy sídlili v Štiavnici - za kopcom, a odtrhnutie Hodruše vždy buď sabotovali alebo priamo aktívne potlačili.
To isté platilo o erárnych (kráľovských) baniach - panovníci a kráľovné nechceli trhať majetok mesta Štiavnica.
Hodruša spolu s inými "vonkajšími štvrťami"  Štiavnice ako boli Vyhne, Piarg, Štefultov, boli takto vopred odsúdené na úlohu bohatých zásobární rudy a z nej vyplývajúcich peňazí -  boli akýmisi špajzkami vhodnými na vyberanie zisku, ktorý sa v nich tvoril,  mestom Štiavnica, ktoré ich držalo pod svojou "správou".

Mám za to - a historické dokumenty to potvrdzujú -, že Kochovci sa po hodrušských banských vzburách v prvej polovici 19. storočia stali v meste neželanými osobami, a mesto Štiavnica sa ako keby na Kochovcov pokúšalo zabudnúť. Preto je o Kochovcoch  minimum informácii aj v dnešných informačných zdrojoch Štiavnioce, snáď s výnimkou Banského archívu. 

Podľa priezviska Koch by sa dalo usudzovať, že pôvodne patrili Kochovci k potomkom nemeckých baníckych prisťahovalcov z 14-15. storočia, ale nateraz na toto konštatovanie nemáme dôkazy.

Zatiaľ najstaršou zmienkou o rodine Koch z "Štiavnice" je informácia z listín mesta Štiavnica od Viliama Čičaja v článku "Stredoslovenské meštianstvo a výtvarné umenie v období neskorého feudalizmu"  že - citujem" Zbierku 47 obrazov mal v roku 1786 aj kolársky majster v Štiavnici Ján Koch."  Môže sa zdať, že táto zmienka má malú vypovedaciu hodnotu.

Opak je ale pravdou.  

Zbierka 47 maľovaných obrazov Jána Kocha zo Štiavnice  v poslednej štvrtine 18 storočia svedčila o mnohom.
V tej dobe bolo vlastnenie obrazov  superluxusnou záležitosťou, vecou prestíže v najvyšších kruhoch.
Kolársky majster Ján Koch vlastnil zbierku, ktorá sa počtom obrazov vyrovnala a aj predčila niektoré zbierky obrazov  viacerých štiavnických valdbürgerov a ringbürgerov so šľachtickým pôvodom. Znamenalo to aj to, že Kochova rodina mala veľa peňazí nazvyš, a mala značnú prestíž v  miestnych umeleckých kruhoch. 

Kochovci museli vlastniť aj veľký meštiansky dom, s najmenej dvomi miestnosťami určenými na vystavenie toľkých obrazov.
Zatiaľ nevieme o tom, že by bol niektorý dom v dnešnej Štiavnici patril Kochovcom. V Hodruši však vieme o najmenej dvoch domoch, ktoré rodine Koch preukázateľne patrili.

Ďalšiu zmienku o rodine Koch nájdeme o 10 rokov neskôr, už priamo v Hodruši.
V roku 1795 kúpila Evanjelická Cirkev Augsburského vyznania  veľký meštiansky dom od Gottfrida Kocha v Hodruši a prispôsobila /prestavala ho na potreby evanjelickej modlitebne, preto že evanjelici boli po rekatolizačnom tlaku v Hodruši už takmer sto rokov bez Chrámu Božieho .

Bol to jeden z najväčších poschodových domov meštianskeho typu v Hodruši.
Jadro domu pochádzalo zrejme z konca 16 storočia.
 Náročky píšem o dome v minulom čase, preto že Kochovský dom - evanjelickú modlitebňu postihol osud podobný mnohých veľkých domov v Hodruši (Gerambovský dom v Jalšovej, dom ťažiarstva Nový Anton) . V 70tich a 80tich rokoch 20 storočia boli tieto rozsiahle  ťažiarske a meštianske domy už natoľko schátrané, že sa rozpadli a/alebo boli zbúrané po ťažkom poškodení.

 Môžeme oprávnene predpokladať, že Hodrušskí Kochovci boli evanjelického vierovyznania, preto že aj neskôr postavený evanjelický kostol stojí na Kochovskom pozemku

Pohľadnica historického jadra Banskej Hodruše s dvojicou domov rodiny Koch. Vedľa evanjelického kostola na ľavej strane je meštiansky dom Gottfrida Kocha prestavaný na evanjelickú modlitebňu. Na fasáde má modravú 1tku. Úplne vpravo dole na pohľadnici je menší vidiecky dom bratov Kochovcov  s domaľovanou červenou 2jkou na štíte. Z neho je podstrešník o ktorom je toto pojednanie  

Druhý Kochovský dom naproti cez ulicu v Hodruši - ten malý, dedinský, s podstrešníkom sa však našťastie, na rozdiel od veľkého meštianskeho zachoval dodnes.
Čím bol Gottfrid Koch, to nevieme.
Čím bol Samuel Koch, (možno syn Gottfrida) , to môžeme usudzovať z veľkého dominantného baníckeho znaku na maľovanom podstrešníku.

Najpravdepodobnejšie je, že Samuel koch bol banským technikom alebo banským majstrom v niektorom z veľkých banských závodov v Hodruši: Všechsvätých, Finsterorte alebo Florián-Jozefi bani .
Zdá sa, že známi Hodrušskí buriči Ján a Matej Koch, sú synovia Samuela Kocha.
Určite vieme, že Ján a Matej pracovali v baniach na vyšších postoch a vieme tiež, že bývali v dome Samuela Kocha.

Dom bratov Kochovcov v súčasnosti. Podstrešník alebo podbitie "kukly" je vpravo hore, nad satelitným tanierom. Foto K.Ivan

Je pravdepodobné, že bratia Kochovci mali aj nejakú formu baníckeho vzdelania na baníckom učilišti, ale nemožno vylúčiť ani to, že banícke skúsenosti získali prirodzeným vzdelávaním - od chlapčenstva mohli pracovať v baniach ako nosiči svetla, vody, neskôr nosiči rudy ako behači. Prinajmenšom je však z nasledujúceho zrejmé, že vedeli čítať a písať, čo v tej dobe konca 18 a začiatku 19. storočia nebolo bežné.

Dom bratov Kochovcov na zábere z roku 1950

Viac svetla zapojenia bratov Jána a Mateja Kocha do baníckych nepokojov v Hodruši  vnášajú  poznámky Ing. Priesola v monografii Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre.

 Nebohý pán Priesol uvádza, že sa Kochovci zapojili do nepokojov na Hodrušskej bani Jozef v roku 1812 a roku 1813, ktoré vypukli v súvislosti s devalváciou meny drahotou, hladomorom a epidémiami . 

Svoj podiel na vypuknutí nepokojov na Jozefi banskom závode mala aj svojvôľa a zlé hospodárenie tamojšieho šichtmajstra, na ktorého sa baníci tiež sťažovali na Banskej Komore. 

V Banskom archíve sa pod inventárnym číslom HKG 2889 sa nachádza listina z  s podpismi Jána Kocha, Jozefa Neuschla a Franza Hetzlera, kde menovaní žiadajú v mene baníckej komunity o vyplatenie kompenzácie z prostriedkov banskej Bratskej pokladnice rodinám baníkov odsúdených za organizovanie vzbury , listina je datovaná 14. Augusta 1813.
 Peniaze z "brackieho" chceli pre rodiny odsúdených Samuela Rákoczyho a Juraja Foltána. Rákoczy a Foltán boli teda prinajmenšom spoluorganizátori štrajku a vzbury v roku 1813.  

Vyzerá to tak, že Ján Koch ešte v tej dobe nebol priamo odsúdený za nepokoje v rokoch 1812-1813, ale už v tom čase požíval spolu s Josefom Neuschlom značnú dôveru baníkov Jozefi štôlne.

Pán Priesol ďalej uvádza, že v Štiavnici  zrejme nepochodili, a tak sa so spísanými protestami  pobrali sťažovať Ján Koch, Neuschl a Hetzler priamo do Viedne na cisársky dvor.

  Po odovzdaní petície a žiadostí o drahotnú výpomoc na jedlo a ošatenie vo Viedni a návrate sa Kocha, Neuschla CK Komorský úrad v Štiavnici síce neodvážil dať zavrieť, ale preložil ich do baní Pacher štôlne - teda do Štiavnice - čo najďalej od Hodrušskej bane Jozef, a do kutacích baní roztrúsených po horách, pravdepodobne preto, aby nemohli poburovať Hodrušanov. 

Nepokoje hodrušských baníkov sa napriek týmto opatreniam banského eráru obnovili, a tento krát  už v čele nepokojov stáli priamo Ján Koch, Jozef Neuschl a Matej Koch a ďalší.

 Po potlačení štrajkovej vzbury roku 1815 cisárskym vojskom boli pochytaní organizátori vzbury- všetci z Hodruše - odsúdení banským súdom na žalár a tresty v Štiavnici.  Podľa listiny z roku 1815 , ič. HKG 2889 boli tresty nasledovné:  

·         -Ján Koch dostal 3 roky žalára, každého pol roka k tomu 25 palíc, a jeden deň v týždni bez chleba a bez vody

·         -Jozef Neuschl dostal 1 rok žalára, každého pol roka 25 palíc a jeden deň v týždni bez chleba a vody

·         - Matej Koch dostal 1 rok väzenia

·         -Alojz Haring dostal 3 mesiace žalára

·         25 palíc dostali:  Juraj Foltán a Samuel Rakoczy ( tí, čo bol v žalári za vzburu 1813) , aj Štefan Hatík, František Maruška,

·         po 20 palíc na dereši dostali: Andrej David, Martin Haňák, Michal Juraško

·         po 15 palíc dostali: Jozef Čuk, Andrej Lamper, Jakub Mergen, Michal Paholík

Kochovci a Neuschl boli po odpykaní trestu vykázaní z obvodu 7 banských miest a nikto ich nesmel prijať do práce. Je teda možné, že na nejakú dobu sa museli pretĺkať v iných povolaniach.

Zdá sa však, že to bratia Kochovci prestáli potrestanie bez väčších úhon na majetku. 

V ich dome neskôr sídlila hodrušská paličkárska škola a dielňa.

 Dnes je dom s popisným číslom 729 v súkromnej držbe a slúži ako rekreačná chalupa. Zástrešok má na južnej strane dodnes.

Podstrešník na dome Bratov Kochovcov ako ho v 50 tich rokoch 20 storočia odspodu odfotila Ester Plicková

Na chvíľu sa vrátime k motívom na ňom namaľovanom. 

V ľavej strane je namaľovaná brána mestského typu. Najviac pripomína dodnes zachovanú (jedinú súčasnú) Piargsku  bránu mesta Štiavnice. 

Či to je "Piarska" brána v stave z roku 1793 , alebo len fantazijné vyobrazenie maliara, to nevieme.

Edit Marec 2021:

Pri prehrabávaní sa digitalizovanými dielami slovenských múzeí na stránke Slovakiana som s prekvapením zistil, že veľmi podobný podstrešník má v depozite aj Slovenské Banské Múzeum v Štiavnici.

Vedú ho ale vo svojej evidencii ako "vývesný štít"  - teda niečo, čo vyčnievalo pri nejakom obchode do ulice, aby upútalo pozornosť okoloidúcich. 

Myslím, že sa personál SBM v klasifikácii tejto hnuteľnej pamiatky mýli. 

Podľa mňa je to podstrešník ako vyšitý, hoci som do marca 2021 nevedel, odkiaľ pochádza. 

Podstrešník zo zbierok Slovenského Banského Múzea , fotografia (upravená autorom) z portálu Slovakiana www.slovakiana.sk

Podstrešník  v zbierkach SBM je skromnejší čo sa týka výmaľby aj textov , ale skrížený mlátok a želiezko má namaľované väčšie než ten hodrušský, banácky symbol má aj okrúženie z vavrínových listov. 

Je o jedenásť rokov mladší, ako podstrešník Kochovský, 

Na tomto podstrešníku z múzea ja namaľovaný nápis 

Wivat Herr Ferdinand Konpas a ešte jedno nečitateľné slovo. Písmo je veľmi podobné tomu na Kochovskom podstrešníku, čo ma zvádza vysloviť hypotézu, že autorom oboch podstrešníkov by mohla byť rovnaká osoba umelca.

 

Tento podstrešník je z roku 1804, a medzi skríženými baníckymi symbolmi nemá kráľovskú korunu, ale fľašku. 

Pravdepodobne práve obrázok flašky zviedla múzejníkov k nesprávnemu zatriedeniu artefaktu.

 Bol Ferdinand Konpas krčmárom? Alebo prenájomcom liehovaru? Ak nebol baníkom, prečo má na podstrešníku banícke symboly? Ak baníkom bol, prečo tam má aj flašku? 

Po zverejnení a popise informácii o podstrešníku Ferdinanda Konpasa na facebooku sa aktivizovali dvaja amatérski genealógovia Jozef Čabáka a Ján Balkovič Chotárik.

Pohrabali sa v skenoch Hodrušských cirkevných matrík a dopátrali sa zaujímavých dát. 

Zápis z Hodrušskej rímskokatolíckej matriky o narodení a krste Ferdinanda Kompassa  z 25.Mája 1759. Otec bol František Kompass , matka Barbara Kompassová. Krstnými rodičmi bol Bernard Koch a Veronika Millerová od Juraja Čabáka: 

    Ján Balkovič Chotárik našiel v rovnakej matrike dátum narodenia a krstu Samuela Kocha zo dňa 25. Augusta 1751 , ako syna Bernarda Kocha a matky Alžbety Kochovej

 Samuel Koch bol teda o 8 rokov starší ako Ferdinand Kompas, naviac Bernard Koch , jeho otec , bol krstným otcom viacerých synov Františka Kompasa. 

Kruh sa týmto uzatvára, aj podstrešník Ferdinanda Kompasa, vedený ako "vývesný štít" v zbierkach SBM , má korene a vlastníkov v Banskej Hodruši. 

Kompasovci a Kochovci boli spriaznené rodiny, bývali obe v Hodruši. 

Samuel Koch si dal namaľovať podstrešník ako 34 ročný

Ferdinand Kompas si dal namaľovať podstrešník ako 45 ročný

Zaujímavé, čoho všetkého sa človek po čase, aj s pomocou iných, dopátra. 

 

Ešte malá poznámočka na záver:

údaje v knihách Ing. Priesola na stranách 49 a 50 a údaje uvedené v tomto blogu sa líšia v radení udalostí, číselných údajoch aj niektorých uvedených dátumoch. 

Som toho názoru, že by mali byť správne  uvedené tak, aký je dnešný stav poznania, 12 rokov po vydaní prvých monografii. Pán Priesol to však už nemôže urobiť, preto že nás definitívne opustil. Nič to však nemení na význame a obsahovej hodnote jeho diela. 

Česť jeho pamiatke a dielu.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Text  copyright K.Ivan november-december 2017 

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Zdroje informácii a podklady 

Viliam Čičaj in zborník Banské Mestá na Slovensku, článok: Stredoslovenské meštianstvo a výtvarné umenie v období neskorého feudalizmu, vyd. Osveta š.p. Martin 1990 ISBN 80-217-0191-9 

Ing. Vít Priesol: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre , vyd. Aprint Žiar nad Hronom 2005 , ISBN 80-968914-5-6 str. 49-50

Ing. Vít Priesol :  Monografia Banská Hodruša, vyd Aprint Žiar nad Hronom 2010, ISBN 978-80-970413-3-5 , strany 67-68

Materiály výstavy Banského archívu z príležitosti Dňa otvorených dverí ŠÚBA   v Banskej Štiavnici September 2016 : fond HKG inventárne číslo 2889

Miloš Krchňavý a Vít Priesol: História sakrálnych objektov v obci Hodruša-Hámre, vydal r.k. farský úrad v Banskej Hodruši v roku 2008, ISBN 978-80-969959-5-8

portál digitalizovaných pamiatok Slovenského kultúrneho dedičstva www.slovakiana.sk 

Zistenia Juraja Čabáka a Jána Balkoviča z Hodrušskej rímskokatolíckej matriky z 18. storočia

Hodrušská Madona Assumpta

O hodrušskej Márii s dieťaťom a jej pohnutej histórii písal už Ing. Vít Priesol, známy regionálny amatérsky historik a veľký propagátor histórie doliny, ktorý nás pred rokmi navždy opustil.

Preto že jeho knihy už nie sú na bežnom trhu, a vyšli v malom náklade pre potreby regiónu , nezaškodí pripomenúť čo pán Priesol o tejto soche napísal:
V knihe Banská Hodruša a História sakrálnych objektov v obci Hodruša-Hámre spolu s vtedajším vdp. Milošom Krchňavým vyjadruje názor, že táto gotická socha vyrezávaná z dreva vysoká 130 cm je pravdepodobne dielom miestneho nadaného baníka.

Nie som síce vyštudovaný kunsthistorik, ani odborník na túto tematiku, ale pri všetkej úcte k rozsiahlej a cennej faktografii v dielach, ktoré nám Ing. Priesol zanechal, v otázke autorstva sochy z druhej polovice 15 storočia sa domnievam, že sa nejedná o dielo baníka.
 Ak by bola pravda že Hodrušskú madonnu Assumpta vytvoril miestny rezbár zo Štiavnických vrchov, bol by to zrejme mimoriadne talentovaný amatér. Prikláňam sa preto skôr k názoru, že dielo vytvoril školený  umelecký rezbár neskorého stredoveku. 

Socha je po porovnaní s obrázkami podobných diel z rovnakej doby naozaj dobre prepracovaná, a som toho názoru že sa jedná o dielo na veľmi dobrej úrovni, určite ja táto socha významu prinajmenšom nadregionálneho. 

Od nepamäti táto Madonna stávala v kamennej murovanej kaplnke blízko strážneho domu Bachauz (Wachthaus), ktorá stála medzi domami, ktoré už dnes neexistujú. V poraste náletových drevín dnes vidno už len plošiny, kde banícke domce stáli a zbytky obvodových múrov.  Stratili sa aj pozostatky kaplnky, a dnes je už ťažké určiť, kde presne pri Bachauze stála.
Kaplnka s Madonnou bola pravdepodobne  o niečo väčšia ako bežné prícestné kaplnky, preto že socha samotná má výšku cca. 130 cm, je teda takmer "životnej veľkosti" - nie je to taká tá "domová" menšia  madonka.
Vo viacerých publikáciách o miestnej histórii Hodrušskej doliny bolo napísané, že socha Madonny Assumpta mohla/mala stáť pôvodne vo vyvýšenej nike (výklenku) v ľavej vnútornej stene  lodi miestneho farského katolíckeho kostola, kde je v súčasnosti umiestnená iná , podstatne mladšia socha.

Niku v kostole som zatiaľ síce nepremeral, ale myslím, že je podstatne nižšia než cca. 150 cm potrebných na umiestnenie 130 centimetrovej sochy Hodrušskej madonny.  

Hodrušská Madonna Assumpta pohľad z predu. foto K.Ivan

  Pripomeňme si teda, čo o nedávnej histórii Hodrušskej Madonny Assumpta napísal Ing. Vít Priesol:
Kaplnku na Bachauze údajne postavili niekedy v období tureckých nájazdov a mala ochraňovať Hodrušu pred hroziacim nebezpečím - vtedy sa úprimne verilo že sochy svätcov a svätíc pri hlavných cestách a chodníkoch majú zázračnú moc odvrátiť od miestnych obyvateľov nebezpečenstvá a zavrátiť prichádzajúcich zlosynov.  Pán Priesol ďalej uvádza že !pri kaplnke sa na sviatok Narodenia Panny Márie (7. septembra) odbavovali pravidelné pobožnosti.
V 20 storočí sa o kaplnku pri Bachauze starala rodina Alexandra Zamboja z Banskej Hodruše. Zambojovci sa snažili kaplnku aj opraviť, čo však vtedajšia komunistická moc prostredníctvom svojich orgánov nedovolila realizovať.  Približne v roku 1967 socha Madonny Assumpty záhadne zmizla, keď ju dakto ukradol s úmyslom vyviezť ju do zahraničia a speňažiť za mrzký mamon. Údajne sa ju podarilo zachytiť až niekde na hraniciach, a po nejakej kratšej dobe sa vzácna socha vrátila naspäť do Hodruše. Čoskoro na to však prišli pracovníci bezpečnosti a Zambojovci museli sochu vydať. Socha sa nakoniec dostala do expozície vtedajšieho Okresného Múzea (neskôr Vlastivedné Múzeum a v súčasnosti Pohronské Múzeum ) v Novej Bani kde je dodnes.  

Keď som bol pozrieť v múzeu v Novej Bani v roku 2010 , stála na tak trochu nedôstojnom mieste, zastrčená v tmavom kúte pod schodami vo vstupnej chodbe prízemia novobanskej gotickej Radnice. Je však tiež pravda, že vtedy sa Múzeum rekonštruovalo, a dnes je v umiestnená v obnovenom a primeranom priestore miestnosti na poschodí, spolu s inými sochami a obrazmi výtvarného umenia zo Stredného Pohronia . Trochu ma však ako lokálpatriota zamrzelo, že na súčasnom štítku sa neuvádza, že je to Madonna z Hodruše.
Na terajšom štítku pri soche sa uvádza: "Madona s dieťaťom, neznámy slovenský rezbár, 1470-1480"  

Ako sa Hodrušskú Madonu podarilo od 15. storočia zachovať pred Reformačným hnutím, keď v Stredoslovenskej banskej oblasti od polovice 16. storočia až do polovice 18. storočia medzi veriacimi kresťanmi absolútnou väčšinou prevládli evanjelici Augsburského vyznania, ktorí  rímskokatolíckych svätých neuznávali, to už asi zostane navždy tajomstvom.
 V každom prípade medzi 16. až 18. storočím katolíci postupne prišli o obidva vtedajšie kostoly v dedine, dostali sa do pozície menšinovej komunity veriacich, a naspäť si kostoly vymohli do svojej správy až s pomocou tlaku jezuitov počas protireformačného hnutia. 
Iná teória, ktorá má tiež svoju logiku hovorí, že druhý gotický "cintorínsky" kostol na Framperku nad spodnou časťou Banskej Hodruše si postavili evanjelickí veriaci. V každom prípade sa dochovala sťažnosť evanjelického zboru z roku 1688 že katolícki veriaci im vzali oba kostoly.

Bol by som rád, keby sa tejto soche mohol venovať niekto, kto gotickému umeniu naozaj rozumie , a mohol by sa k našej Madonne Assumpte z Banskej Hodruše fundovane vyjadriť. Tak sa totiž táto ikonografická pozícia volá.

Hádam sa na mňa nikto z odborníkov -historikov umenia  nenahnevá, keď si ale predsa trochu dovolím zafušovať do kunsthistórie.  
Porovnávaním obrázkov podobných sôch Madon Assumpta zo Slovenska  a Pohronia z približne  rovnakého obdobia som si všimol, že tá Hodrušská Assumpta sa od príbuzných Madon trochu odlišuje v niektorých detailoch.
Podobné Madony mávajú často vrch hlavy Márie a niekedy aj Ježiškovej hlavy trochu skosený, aby na nej/nich lepšie sedeli kovové /pozlátené kráľovské korunky . 
Pri Hodrušskej Madone sa nezdá, že by mala  na hlave úpravu na korunu, ako podobná Žiarska/Svätokrížska Madona.  Ďalej som postrehol, že významná časť Madon má hlavu viac zahalenú v "kapucni" plášťa. Hodrušská Madona má ale naznačenú kapucňu plášťa výrazne vzadu, v podstate jej plášť kryje len temeno - zadnú tretinu hlavy, spredu je kapucňa plášťa na hlave Márie pridržiavaná úzkou čelenkou.

Kremnická Madona z Nestex-u

V mojom amatérskom ponímaní je madona z Banskej Hodruše tak trochu napolovicu prostovlasá, podobne ako Kremnická Madona. Tým ale samozrejme nechcem povedať, že by Žiarsku alebo Kremnickú madonu spolu s Hodrušskou madonou stvoril rovnaký rezbár , tie sochy sú štýlovo odlišné.

Hodrušská Madona detail na hornú časť.

Kosákovitý naznačený Mesiac na ktorom Madonny Assumpty zvyčajne stoja, má v prípade Hodrušskej sochy aj tvár. Tvár na mesiaci som pod nohami Madonny Assumpty našiel len pri madonne z Čimíc. 

Mesačná tvár Hodrušskej Madonny Assumpta

Madonna Assumpta z Čimíc. Foto Nestex

Keď pôjdete do Novej Bane, zastavte sa v okresnom Pohronskom múzeu a Hodrušskú gotickú madonnu Assumpta si poprezerajte.  Okrem iného v expozícii nájdete aj umelecký náhrobok Dobrého Pastiera od  Hodrušského rodáka Jozefa Neuschla - Faragó, ktorý vytvoril aj v súčasnosti čerstvo reštaurované súsošie sv. Trojice na námestí pred radničným múzeom.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Text  copyright K.Ivan november-december 2017 

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Použité podklady a pramene: 

Miloš Krchňavý a Vít Priesol: História sakrálnych objektov v obci Hodruša-Hámre, vydal r.k. farský úrad v Banskej Hodruši v roku 2008, ISBN 978-80-969959-5-8


Blog- R Kafku http://ziarskakotl.blogspot.se/2010/10/madona-zo-ziaru-nad-hronom-perla.html


Snímky madon assumpta z www.webumenia.sk (Nestex – nestála expozícia SNG)


Foto Hodrušskej madonny Assumpta : K.Ivan

Hodinový stroj Klopačky v Hodruši - najstarší v širokom okolí

Po tisíce rokov boli jedinou časomierou ľudí slnko a mesiac.  
Čas plynie všetkým nezastaviteľne a isto. Ľuďom zvieratám aj rastlinám. 
Ale človek je asi jediným živočíchom, ktorý pocítil potrebu čas si prisvojiť, rozdeliť na rôzne dlhé jednotky a podjednotky.

 Ako iste moji starší čitatelia vedia, čas plynie s vekom človeku rozdielne. Deťom sa čas neskutočne vlečie, dospelým už cvála celkom svižne a starým ľuďom priam letí. Aby sme mali všetci plynutia času na rovnako, ľudia ho začali merať.

Ako uchopíte čas, ak ho neodmeriate? Nijako. 

Čas je relatívny. Každému ubieha odlišne.

Nebudem sa vytĺkať slovami na najstaršom meraní času vodnými, presýpacími či sviečkovými hodinami. 

To si nájdete na internete alebo v encyklopédiách. Veľmi jednoduchým meračom času sú slnečné hodiny, ale tie majú jednu zásadnú chybu – fungujú len keď svieti slnko, v noci nie.

Tu budeme hovoriť o hodinovom stroji, o srdci hodinovej veže, ktorý meria čas na „tiky a taky“. 

V tomto pojednaní si niečo povieme o pravdepodobne najstaršom funkčnom a prevádzkovanom stroji času na strednom  Pohroní, možno aj v kraji. 

Napíšem o stroji, ktorý Hodrušanom meral a ukazoval na tunajšej Klopačke v čase, keď slávnejšia štiavnická Klopačka nebola ani naplánovaná, nieto ešte postavená.

Celkový pohľad na hodinový stroj v Klopačke v Hodruši, ako ho nakreslil výtvarník a pamiatkár Marcel Mészáros

Keďže som technokrat, mám k strojom zvláštny vzťah. 

Jedna vec je vydobyť rudu, spracovať ju na vsádzku a vytaviť z nej kov. To je osobitné umenie, vyžadujúce si veľa znalostí z rôznych vedných odborov.

Druhá vec je ale zo surového kovu vyrobiť niečo ušľachtilejšie – napríklad nástroj, alebo ešte lepšie je z kovu, dreva či kombinácie materiálov vyrobiť STROJ.

 Niečo, čo bude na princípe  dodávky mechanickej energie (veternej, vodnej, parnej, zvieracej či gravitačnej) pracovať takmer samo.

Vynálezcovia mechanických strojov boli a sú géniovia. 

Všetky základné mechanické strojné princípy už boli vynájdené před mnohými rokmi, my ako ľudstvo pracujeme posledných 200 rokov už len na ich zlepšovaní a lepších kombináciách mechanických princípov.

Vynálezcovia hodinových strojov majú moju hlbokú úctu. 

Spojiť v stredoveku v kováčskej vyhni vykované ozubené kolesá tak, aby ich poháňala gravitácia cez závažia a na reguláciu pravidelnosti chodu využiť zotrvačník s perom, prípadne gravitačné kyvadlo sú samy o sebe geniálne vynálezy.

 Z riedkeho radu výnimočných hodín 14 a 15 storočia vysoko vyčnieva hodinový stroj s mnohými ciferníkmi a mechanickými figúrami – Pražský Orloj majstra Hanuša/Hansa. To je priam neskutočné mechanické veľdielo na svoju dobu. Je to, ako keby niekto postavil v 18. storočí v kováčskej dielni len pomocou kladiva, klieští, priebojníka a nebožiecov kompletné funkčné  auto so spaľovacím motorom, s posilňovačom riadenia, dvojitým turbom a ABS.  (Nie, Psiarske autíčko Drndička  vyrobené miestnym kováčom do tejto kategórie nespadá, preto že do Drndičky musel kováčsky majster motor kúpiť.) 

Pri starých strojoch nájdete niečo, čo už moderné stroje v sériovej výrobe stratili. 

Ozdoby, ozdôbky aj tam, kde ich normálne ťažko možno čakať. 

Prakticky všetky stroje sa do 20 teho storočia robili tak, aby aj vyzerali k svetu. Dnes to viac menej platí už len pre dopravné stroje autá, lietadlá vlaky. Ostatné mechanické stroje už väčšinou nie sú pekné- len sú funkčné a bývajú postavené tak aby boli čo najlacnejšie, najľahšie a najvýkonnejšie.

Späť ku hodinovému stroju Klopačky v Hodruši.

 

Tí z Vás, ktorí sú viac zorientovaní v histórii tunajšieho banského regiónu pri jednej z mnou vyššie uvedených viet možno spozorneli. Ako mohli Hodrušské hodiny v tamojšej Klopačke tikať ešte pred stavbou Štiavnickej klopačky? Veď boli postavené v roku 1779 a to už štiavnická Klopačka stála!

   Priatelia, všetko je inak! 

V knihách o Hodrušskej histórii napísaných do roku 2016 sa dozvieme kadečo.

 Zostáva uznaným faktom, že Hodrušská Klopačka bola postavená v roku 1521. Skutočnosťou je aj to, že Štiavnická Klopačka bola postavená o 120 rokov neskôr. 

Rozdiel najmenej 6 generácii.

Len v knihách o Hodruši (napísaných na úrovni daných vedomostí v danej dobe) sa dočítate napríklad:

·         Hodiny v Hodrušskej Klopačke postavil v roku 1779 Olomoucký majster hodinár Emmerich Tlačil (Priesol, Otčenáš)

·         Hodiny postavil v roku 1779  R. Reuprich (Kaňa a kol.) ale aj V. Reyprich (Kaňa a kol. v inej knihe)

Poznanie sa ale vyvíja, a vždy sa nájdu nejaké novšie – a niekedy zároveň staršie - odtlačky a stopy dejín v čase.

 Nejaké záznamy, nápisy, nezrovnalosti.

 Ak chcete pravdu, treba v histórii snoriť.

 Dnes sú už podstatne lepšie možnosti, ako pred povedzme 20 rokmi. Od začiatku sprístupnenia internetu už ľudstvo na virituálnej sieti prepojených počítačov a úložísk dát vytvorilo nesmiernu knižnicu znalostí, obrovskú studnicu informácii. Skenujú sa staré písomnosti, časopisy, noviny, obrázky. To je výborné.

Takže: prečo sme si v Hodruši ešte pred desiatimi rokmi mysleli, že hodinový stroj v roku 1779 postavil hodinár z Olomouca Emmerich Tlačil? 

Preto že sa skomolil, alebo nesprávne prepísal jeden poznatok – stopa, konkrétne  jeden nápis. 

Keď sa Klopačka ako kultúrna pamiatka čiastočne rekonštruovala v rokoch 1987-88, boli vymenené –opravované aj ciferníky vežových hodín. Tie sú aj dnes vyrobené z obyčajných hobľovaných pomaľovaných drevených dosiek. V

tedajší a  dlhoročný správca Klopačky a zanietený kostolník pán Ján Hronec si pri výmene  všimol nápis na zadnej strane – teda k stene obrátenej strane ciferníka. 

Bol v švabachu po nemecky, pán Hronec si ho odpísal na papierik: 

Die Tafeln Sind Neigemadurch den Josef Sentzű űnter des hern firtlmeister Emerich tlacil 1797.  

Slovko Neigemadurch nedáva zmysel, možno nebolo dostatočne čitateľné. Pravdepodobne tam bolo napísané : „Neugemacht durch“ 

Preložený do slovenčiny nám nápis hlása: 

„Tabule (rozumej drevené ciferníky) boli novovyrobené Josefom Sentzű za pána štvrťmajstra Emericha Tlačila“

Odpis nápisu vyhotoveného na zadnej strane jedného z drevených tabuľových ciferníkov urobený pánom Jánom Hroncom z Hodruše

Zrejme o nájdenom nápise pán Hronec niečo povedal vtedajším miestnym kronikárom a historikom (pán Otčenáš, pán Maruniak,)  ale evidentne sa tu čo-to skomolilo. 

Jednak sa nám v neskôr uverejnenom roku nejako prehodili dve posledné číslice, jednak niekto zo zapisovateľov histórie usúdil, že Emerich Tlačil bol hodinársky majster a musel sa písať Emmerich. 

Medzi nami - Emerich je len nemecký prepis starého mena Imrich. 

Kde sa v informácii vzal Olomouc to už vážne nevieme – možno niekomu pripadlo priezvisko Tlačil ako Moravské.

Potom sa pár desiatok rokov takáto informácia prepisovala a dostávala sa z jednej publikácie do druhej. 

Objavila sa samozrejme aj v mojich textoch – napríklad pre web Bajkomktajchom alebo v náučnom chodníku Cestujeme v čase.  

Malá zmena v údajoch nastala po tom, ako od pána Hronca po viac ako dvadsiatich rokoch starostlivosti začal postupne preberať údržbu a naťahovanie hodinového stroja syn mojho baníckeho kolegu Milana Fridricha – mladý Peter Fridrich. 

Pri čistení stroja si všimol to, čo nikto z naťahovačov stroja pred ním nezaregistroval respektívne nezaznamenal – že na ráme stroja z kovaného pásového železa je vyrytý nápis. Znie R. Reuprich.

Pán Fridrich pri rozhovoroch s pánom Hroncom dostal aj odpis nápisu zo zadnej strany ciferníkov s menami Josefa Sentzű a Emericha Tlačila. 

Požiadal preto renomovaného Štiavnického historika Dr. Mikuláša Čelka, či by nenašiel v štiavnických archívoch ohľadom hodrušských hodín na Klopačke niečo okolo roku 1797.  Napodiv podarilo sa, - zápis nájdený pánom Čelkom v Štiavnickej mestskej knihe z roku 1797 pod číslom1732/ 36 hovorí:

Emericus Tlatsil plate Hodrussanyensis quadrantum Magister unstat Reparationem tabularum turzi ejate ordinari. Consl Domine Laurentis Prendl consuli comitti  ut Preparationem haxum Tabularum horologicarum ordniet. 

– Voľne preložené z latinčiny to znamená: Hodrušský Štvrťmajster Imrich Tlačil požiadal o objednávku opravy tabúľ (ciferníkov).Mestský konšel (radný) pán Vavrinec Prendl  prípravu objednávky na opravu hodinových tabúľ odsúhlasil. 

Sken záznamu z mestskej knihy  Štiavnice z roku 1797 nájdený pánom Mikulášom Čelkom. Bohužiaľ, nepoznám číslo dokumentu, pod ktorým je evidovaný v archíve, a tak ho nemôžem zverejniť

Dielik historického puzzle zapadol pekne na svoje miesto.

Kto bol Jozef Sentzű spomenutý na zadnej strane ciferníka, to nateraz nie je úplne isté. Možno to bol darca prostriedkov na výmenu –opravu ciferníkov, možno významný miestny funkcionár. Snáď na to niekto raz „kápne“ 

Existuje aj najjednoduchšie vysvetlenie. Jozef Sentzu mohol byť hodrušský či štiavnický stolár či tesár, ktorý tie ciferníky vyrobil nanovo, pomaľoval a osadil ich na Klopačku. 

Mohol to však byť tiež niektorý z výrobcov drevených streleckých terčov, ktoré sa v tom období hojne vyrábali pre strelecké závody a cvičenia. Títo výrobcovia svoje maľované drevené výrobky málokedy označili autorstvom. 

Imrich Tlačil bol v tom období Hodrušským štvrťmajstrom . To znamená, že bol starostom vonkajšej štvrte (ulice) Štiavnice a podliehal jej mestskej správe. 

Každý štvrťmajster mával v svojej obci („vonkajšej ulici“) k dispozícii tzv. desiatnikov – v tom čase označovaných ako „Zechenteri“

  Ak uvážime, že tabule ciferníkov vydržali od opravy zorganizovanej Emerichom Tlačilom v roku 1797 až do roku 1987 – teda 190 rokov, tak logicky vyvstáva jedna otázka – ako dlho tam boli ciferníky predtým, ako potrebovali opravu? 

No, odhadom aspoň 100 rokov. To potom ale znamená, že hodiny v Hodrušskej Klopačke sú tam tiež aspoň od roku 1697 ! 

Pán Peter Fridrich sa zahĺbil do štúdia konštrukcie hodinových strojov – porovnávaním v literatúre, na internete. 

No a zistil mnohé veci. 

Najzaujímavejšími zisteniami sú tie, že stroj je konštrukcie používanej v 17. storočí a aj to, že bol neskôr – možno sto-dvesto rokov od jeho zrodu – prestavaný.

 To si vyžaduje trochu hlbšie vysvetľovanie, snáď Vás tým neotrávim. 

Ak nie ste dieťa čisto digitálnej doby, tak viete, že mechanické hodiny majú takzvaný krokový mechanizmus – to je tá najpohyblivejšia časť hodín – tie diely, čo určujú a spôsobujú pravidelné tikanie hodín. 

Mechanická energia natiahnutých hodín – buď  zabezpečovaná ťahom závažia na lane, retiazke alebo v dnešnej dobe natiahnutou špirálovou plochou pružinou zo špeciálnych zliatin, sa musí rozdeliť na časové úseky – tiky a taky.

Pravdu povediac mňa osobne prekvapil poznatok, že na najstarších hodinách nebývali kyvadlá. 

Myslel som, že kyvadlá sú na hodinách hádam od čias Rimanov…

 V skutočnosti rozdeľovanie času  na merateľné úseky  zabezpečoval na najstarších hodinách rotačný prvok – takzvané vahadlo s vretenom.

 Poznáte tie stolové hodiny, v ktorých sa pod strojom otáčajú sem a tam také ligotavé ako keby zlaté gule, ktorých býva štvorica alebo šestica?  

To je vahadlo.

Jeden z najstaších zachovaných hodinových vežových strojov na svete, z katedrály v Salisbury z 13. storočia. Má rotačný vahadlový krok. Vahadlo je na stroji vpravo hore, ale nie je ho dobre vidieť. Foto Wikimedia, autor R. Wedland

Na najstarších hodinách však bývalo otáčavé vahadlo umiestnené na vrchu stroja, a nebývalo také ozdobné ako bývajú dnes. 

Vahadlo bolo napojené na takzvaný vretenový krokový mechanizmus, ktorého typickým dielom bolo takzvané korunové koleso. 

Korunové koleso pripomínalo kráľovskú korunu, ale v starých strojoch bývalo korunové koleso uložené „naležato“ preto že na vrchu konštrukcie stroja bolo na hriadeli otáčavé vahadlo. 

Schéma rotačného vahadlového - vretenového krokového mechanizmu stredovekých hodín. Vahadlo so závažíčkami je označené zelenou šípkou, korunové koleso je označené červenou šípkou.  Obrázok je z webu Seiko  

Kto chce viac informácii, pohľadá si na webe informácie pod heslom „verge escapement“ (vretenový/vahadlový krokový mechanizmus) a foliot balance (vahadlo) 

Problémom pri použití rotačného vahadla ako oscilátora krokového vretenového zariadenia bola nepresnosť – časová odchýlka.  

Časovú odchýlku ovplyvňovala najmä vonkajšia teplota. Jednak pri nižších teplotách na trecích častiach hodinového stroja tuhlo mazadlo (ložiská do 19. storočia neexistovali) a druhak bol hlavným faktorom odchýlky odpor vzduchu.

 Ono sa to možno na prvý pohľad nezdá, ale aerodynamický odpor vzduchu pri vežových hodinách hrával vždy veľkú úlohu. 

Studený suchý vzduch je redší, teplý vlhký vzduch je hustejší.

 Na jemnejšie nastavovanie časovania  boli na ramenách rotačného vahadla zavesené presuvné závažíčka.    Skráťme rozsah tejto širokej problematiky – jednoducho povedané, odchýlka presnosti hodinového stroja s vahadlovým mechanizmom bola v minútach až desiatkach minút za deň.  

Najstaršie hodinové stroje (všetky s vahadlovým mechanizmom a vretenovým krokom, niektoré neskôr prestavané) sa zachovali z 13. až 14 storočia. Po 400 rokov nikto nevymyslel nič lepšie. 

Obrázok stredovekého hodinového stroja z 14. storočia, tiež z anglicka. Tu vidno hore lepšie rotačné vahadlo na vrchu stroja. 

V roku 1656 vynašiel matematik a fyzik Christian Huygens iný krokový mechanizmus hodinových strojov. 

Kyvadlový.

Pohyblivým dielom sa stalo kyvadlo, ktorého kyvy sa dali presnejšie nastaviť posúvaním závažia – perpendikla – na ramene kyvadla.

 Kyvadlom sa znížil vplyv odporu vzduchu na presnosť chodu hodín – všímavejší z čitateľov vedia, že kyvadlo hodín máva aerodynamický tvar – šošovkovitý prierez lepšie „reže“ vzduch. Ak má aj rameno kyvadla aerodynamicky vhodný profil tvaru "čepele", presnosť sa ešte o trošíčku zlepší. 

Prvé vežové hodiny mali kyvadlo spojené ešte s vretenovým krokom – teda ležatým korunovým kolesom a dvojicou zarážok navarených na kyvnom vretene. Pri takomto usporiadaní sa podarilo časovú odchýlku hodinového stroja dostať za jeden deň pod jednu minútu.  

Problémom Huygensovho kyvadla však zostalo to, že kyvadlo  sa muselo kývať v uhlovom rozsahu 70 – 80 stupňov. Zjednodušene povedané – ak ste stavali hodiny s Huygensovým kyvadlom , museli ste mať dostatočne široký priestor vo veži, aby sa kyvadlo mohlo hýbať vo veľkom rozsahu oboch úvratí.

Princíp fungovania kyvadlového mechanizmu hodín. Hodiny na schéme sú už dvojručičkové a preto oveľa zložitejšia a modernejšie. Fotka z vyhľadávania výrazu escape wheel.  

O štyri roky od Huygensovho prevratného vynálezu kyvadla došlo k ďalšiemu vylepšeniu. Anglický vedec Hooke v roku 1660 vymyslel spôsob ako zmenšiť amplitúdu – uhol – kyvov dlhého kyvadla a odstrániť z mechanizmu korunové koleso vretenového kroku.

 Vymyslel takzvanú kotvu s kotvovým ozubeným kolesom. Hodinársky majster Clemens v rokoch 1661- 62 kotvu a kotvové ozubené koleso ešte tvarovo vylepšil do dokonalosti až tak, že sa v mechanických hodinách a hodinkách Hooke-Clemensov mechanizmus používa dodnes. 

Uhol kyvov kyvadla sa podarilo týmto znížiť na 5 – 20 stupňov, čo ešte vylepšilo odchýlku presnosti hodín za deň: do 10 sekúnd.  

Schéma Huygyensovho kyvadla (visí dole, mimo obrázka)  a Hooke Clemensovej Kotvy s krokovým kolieskom. Obrázok z webu Seiko

Pokrok sa však v minulosti nešíril tak rýchlo ako dnes. Majstri hodinári stavali hodiny s vahadlovým rotačným mechanizmom ešte nejakú stovku rokov aj po Huygensovom a Hookovom zdokonalení kyvadla.

V 18 storočí však bol u vežových hodín vretenový krok s vahadlovým mechanizmom považovaný za zastaralý. Preto sa staršie hodiny začali prestavovať na Huygensove kyvadlo. Niekde aj s Hooke –Clemensovou kotvou, niekde nie.

No a to „niekde nie“ je platné aj na Hodrušskom Klopačkovom hodinovom stroji.

Peter Fridrich si po dôkladnom preštudovaní hodinového stroja všimol, že z originálneho usporiadania vahadlového krokového mechanizmu bol stroj prestavaný na kyvadlový, ale bez kotvy.

 Podľa jeho slov, ten čo prestaval stroj z vahadla na kyvadlo nebol žiadny amatér, ale skúsený profesionál, ktorý sa vyznal vo veci. 

Niektoré kľúčové kolesá mechanizmu aj s príslušnými hriadeľmi pootáčal v ráme stroja  o 90 stupňov – z horizontálnej polohy do vertikálnej. 

Touto prestavbou, ktorá sa udiala niekedy v 18. storočí, možno začiatkom 19. storočia, sa pôvodné korunové koleso dostalo z ležatej polohy z vnútra stroja na jeho vrchol, takže zo stroja na vrchu vyčnieva . 

Ako kráľovská koruna.

Korunové koleso Klopačkového stroja, s vretenom a krokovými zubmi. Foto K.Ivan

Pôvodne nad strojom vyčnievalo otočné vahadlo.

Aby majster hodinár prebudovávajúci pôvodný stroj dosiahol efekt korunového kolesa ako koruny hodrušského stroja, musel do rámu stroja vložiť dodatočne niekoľko nosníkov, hriadeľov a palcových prevodov. 

Pozrime sa ešte raz na schému Hodrušského Klopačkového stroja od Marcela Mészárosa, tentokrát s popisom

To, že stroj má korunové koleso, že bol prerábaný z vahadla na kyvadlo a že má len jednu ručičku na každom z dvoch ciferníkov, svedčí o jednom: 

Stroj je starší ako hodinové stroje z poslednej štvrtiny 18. storočia. Koniec koncov, ciferníky  sa podĺa záznamu z archívu MENILI v roku 1797.

Mladý pán Fridrich teda znova požiadal pána Dr. Mikuláša Čelka, aby popátral v mestských knihách Štiavnice, do ktorej Hodruša „odjakživa“ patrila , či nenájde zmienku o hodinách v Hodruši už v 17.-tom storočí.

A zase sa to podarilo! 

Pán Čelko našiel v mestskej knihe z roku 1611 záznam o objednávke hodinového stroja pre Hodrušu u majstra hodinára Martina Roxera v Nemeckej Ľupči.

Stroj - jeho postavenie, zmontovanie a osadenie stálo 60 zlatých. 

Aby ste mali predstavu koľko to bolo peňazí – akú hodnotu to predstavovalo – snáď stačí uviesť, že v tej dobe odhadol magistrát Štiavnice hodnotu jedného domu mešťanostu v najlepšej štvrti mesta – v hornej polovici dnešného Trojičného námestia na 360 zlatých.

Klopačkový stroj z podhľadu. Kyvadlo s vidličkou je to rozmazané v ľavej strane obrázku. Foto K.Ivan

Ešte sa vrátime k majstrovi hodinárovi Martinovi Roxerovi z Nemeckej Ľupče. 

Dnes sa toto bývalé kráľovské mesto so starou baníckou históriou volá Partizánska Ľupča. Rod Roxerovcov patril k meštianskej vrstve majstrov hodinárov, v 18.storočí boli členovia rodu povýšení do zemianskeho stavu. 

Zdá sa, že sa jednej z vetiev rodu Roxer celkom darilo aj v banskom podnikaní pri dobývaní zlata a neskor aj antimónu na neďalekej Magurke, ktorá dodnes patrí (Partizánskej) Ľupči.

 Muselo sa im dariť, preto že sa prisťahovali pod menom Roxner do Štiavnice a aj tu dosiahli slušné banské podnikateľské úspechy. 

Stali sa waldbűrgermi, vlastnili jeden z domov v hornej časti Trojičného námestia, dnes nazývaný Obereignerovský-Roxnerovský. 

Je to ten, ktorý je zaradený ako jeden z divov Štiavnice.

 Spredu má vchod z námestia na prízemí, a zo zadu má druhý vchod na druhé poschodie od Starozámockej ulice.

Po rode bola pomenovaná dnes už neexistujúca (zbúraná) Roxnerovská mestská brána umiestnená na hornom konci Trojičného námestia, po rode je pomenovaná jedna dodnes existujúca baňa pri Červenej studni, aj jedna zo západných štiavnických žíl – Žila Roxner. No a po kom myslíte, že sú pomenované lúky na západných temenách hrebeňa Červenej Studne a Tanádu, pozerajúce do Hodrušskej doliny? Volajú sa predné a zadné Rosniarky. V skutočnosti sa ale volali „Roxnerky“! 

Ešte zaujímavejší mi príde fakt, že o tomto rode v knihách o histórii Banskej Štiavnice nenájdeme takmer nič. Ako keby na Roxnerovcov chcela Štiavnica z nejakého dôvodu zabudnúť…

Hodiny majstra Rox(n)era teda v Hodruši odbíjajú a merajú čas už najmenej 405 rokov a vďaka starostlivosti viac ako dvadsiatky generácii klopačkárov a správcov Klopačky fungujú a ukazujú čas dodnes. 

Klopačkový stroj z nadhľadu. Najvyššie položené beľké ozubené koleso je KORUNOVÉ koleso vretenového kroku. Foto K.Ivan

Peter Fridrich mi prezradil že súčasná odchýlka týchto vežových hodín je cca. 10 sekúnd za deň, ale ak sa prudko mení počasie a teplota, odchýlia sa aj od 35 sekúnd až do jednej minúty za deň. 

Na jedno plné natiahnutie vydržia ísť do 30 hodín. 

Stroj odbíja celé hodiny na zvon  zo 16teho storočia visiaci v makovici veže Klopačky. Ten tam bol premiestnený až v 20tom storočí z vežičky bývalej školy v miestnej častiTergótňa kde býval predtým významný a starý banský závod. Pred ním mohol/musel odbíjať na nejaký iný zvonček, ale čo sa s ním stalo, to v súčasnosti nevieme. Možno bol zrekvirovaný spolu s mnohými ďalšími hodrušskými zvonmi na jar 1916.

 V každom prípade starý hodinový stroj odbíja na najstarší zachovaný zvon pôvodom z Hodruše, ktorý na konci Prvej Svetovej vojny štát nezrekviroval. 

Zvon z 16. storočia  visiaci v makovici strechy Klopačky, na ktorý  cez oceľové lanko pripojené na stroj a kladivko (v ľavo pri okraji zvona) odbíja stroj čas. Foto K.Ivan

Nepoznáme už mená ani osudy desiatok naťahovačov a údržbárov Klopačkových hodín, z ktorých niektorí dokázali hodiny v prípade menšej poruchy aj opraviť.

 Veľmi dlho sa o stroj starali klopačkári a asi aj noční vartáši, ktorí za horúcich letných nocí držali na Klopačke protipožiarnu stráž. 

Vieme len niekoľko mien naťahovačov od druhej svetovej vojny, ktoré zistil dlhoročný správca klopačky pán Ján Hronec.

Do 1. júla 1945 hodiny na Klopačke naťahoval Rudolf Čech. 

Odvtedy zhruba do roku 1950 hodiny naťahoval pán Jozef Scheimer (narodený 4.4. 1894) – býval v dome vedľa Klopačky. 

Od roku 1950 zhruba do 70tich rokov hodiny naťahovala, mazala a štelovala pani Jozefa Zajacová. 

V roku 1977 už nefungovali, opravil a sprevádzkoval ich pán Ján Hronec, ktorý ich držal v chodu schopnom stave do roku 2005, čiže takmer 30 rokov!. 

Potom sa o hodiny začal zaujímať pán Peter Fridrich, od 9.9.2010 dodnes ich chodí naťahovať, opravovať a čistiť.  

Hodiny by bez ľudí, ktorí ich naťahujú, čistia, štelujú a prípadne opravujú, nešli. Im všetkým patrí náš obdiv a úcta, včítane tých ktorých mená nepoznáme. Kvôli ľuďom, čo sa o ne zaujímajú, majú mechanické hodiny „dušu“, na rozdiel od tých moderných elektrických. Preto že do mechanických hodín vložili časť svojho umu, záujmu, úsilia a kopu svojho času tí, ktorí sa o ne starali a starajú.

 

Železo z ktorého je stroj vyrobený, pochádza pravdepodobne z Liptovských baní a hút, zrejme ho vykovali v Liptovskom Hrádku kde boli chýrečné železiarne a puškárske manufaktúry. 

Ten , kto stroj prerobil na kyvadlo, použil už asi miestne železo z Vyhní, Hodruše alebo zo Železnej Breznice . 

Kováčske práce pri prerábke robil možno banský kováč z Finsterortu alebo  bane Všechsvätých, preto že upravené diely bolo určite potrebné opakovane primeriavať , či pasujú tam kde pasovať majú.

Na stroji majstra Roxera a neznámeho upravovateľa kroku  prakticky nenájdete skrutkový spoj alebo zvar. Všetky diely rámu sú pospájané systémom prievlakov a klinovitých závlačiek s minimálnou vôľou, zabezpečujúcou tuhosť konštrukcie pri zachovaní ľahkej rozoberateľnosti. 

Je to prvotriedne kováčsko-mechanické dielo.

   

Na záver ešte pár slov o R. Reuprichovi, podpísanom na ráme stroja . 

Nevieme, či sa volal Róbert, Rudolf, Raimund alebo Roland.  

Na to, že by R bola skratka od mena Richard zatiaľ neexistuje žiadny dôkaz, je to len výmysel. 

Pán Fridrich mladší. sa spojil s pánom, ktorý sa venuje historickým hodinám v Olomouckom kraji. O hodinárovi R. Reuprichovi nie sú v tamojšom kraji žiadne správy. 

Písmo vyryté na ráme stroja nevyzerá byť z 18. storočia, je možno o 100, možno aj o 150 rokov mladšie. 

Mohol ho tam vyryť niektorý z neskorších ďalších opravárov. 

Preto že hodiny sa musia z času na čas opraviť kvôli opotrebeniu dielov – koliesok prevodov.

  

To, že hodiny idú už 400 rokov znamená ešte jedno. 

Napriek viacerým zaznamenaným požiarom a vypáleniam Hodruše od začiatku 17. storočia to znamená aj to, že Klopačka prinajmenšom od roku 1612 nikdy kompletne nevyhorela, preto že v takom prípade by sa drevená strecha aj s povalami troch poschodí spolu s rozpáleným strojom zrútila na svoje vlastné dno kamennej veže Klopačky . 

Dúfajme že sa to ani v budúcnosti nestane. 

Klopačka so svojim strojom prestála útoky Turkov, početné neskoršie vojny , vzbury a povstania. 

Železné srdce Hodrušskej klopačky stále bije.

 Tak nech veža postojí ešte dlho, a nech jej srdce – hodinový stroj - naopak nikdy dlho nestojí! 

     

Poďakovanie na záver patrí  p. Petrovi Fridrichovi za poskytnutý materiál podkladov  a cenné pripomienky k histórii vývoja a konštrukcie vežových hodín, bez ktorých by tento článok bol len súhrnom teórii a odhadov. 

Rovnako patrí poďakovanie Dr. Mikulášovi Čelkovi za pátranie v archívoch a poskytnutie kópii nájdených písomných dokumentov, ako aj pánu Jánovi Hroncovi ktorý významne prispel k poznaniu histórie minulosti. 

V neposlednom rade sa treba poďakovať pánom Hroncovi a Fridrichovi za zásluhy a entuziazmus pri opravách, obsluhe a údržbe Klopačkového hodinového stroja v Hodruši. 

Na záver ešte jedno postskriptum z konca roka 2017. 
V tomto roku bola rekonštruovaná šindľová strecha Klopačky. Pri tejto príležitosti boli po takmer 40 rokoch znovu rekonštruované aj oba ciferníky hodinového stroja za výdatnej pomoci p. Fridricha. Zistilo sa, že podľa všetkého sú ciferníky tie pôvodné 220 rokov staré, preto že nápis z dôb Josefa Sentzü na ňom zo zadnej strany stále je. Sú vyhotovené z dosiek z červeného smreka. To vysvetľuje ich trvanlivosť. 
V roku 2017 boli ciferníky tiež obnovené a nanovo namaľované.  

 Text  copyright K.Ivan apríl-máj 2017 

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

Použité podklady a literatúra: 

Mailová komunikácia a konzultácie s Petrom Fridrichom, 

Informácie okolo vývoja krokových mechanizmov : 

http://museum.seiko.co.jp/en/knowledge/type/escapement_01/index.html

http://museum.seiko.co.jp/en/knowledge/type/mechanical/index.html

Wikipedia heslá : verge escapement, clockwork, oldest clockwork

www.prijemnyoddych.sk údaj o cene domu na Trojičnom námestí